Vzťah ľudstva k hygiene a toaletám prešiel turbulentným vývojom. Od prepychových kúpeľov starovekých civilizácií až po stredoveké praktiky, ktoré by sme dnes považovali za nehygienické, história toaliet a hygieny je fascinujúcim zrkadlom spoločenských hodnôt, technologického pokroku a kultúrnych zmien.
Starovek: Dôraz na čistotu a verejné kúpele
Už v staroveku si ľudia uvedomovali dôležitosť hygieny. Mestá harappskej civilizácie v údolí rieky Indus (2600 - 1900 pred Kr.), ako Mohendžodáro a Harappa, mali premyslený systém kanalizácie a odpadového hospodárstva. V mnohých domoch boli súkromné kúpeľne a studne, odpadová voda odtekala do krytých stôk. Dôraz na telesnú čistotu v starovekej Indii dokazujú aj dobové náboženské a lekárske texty, ktoré stanovovali podrobné pravidlá osobnej hygieny a zanedbanie kúpeľa považovali za hriech. Ajurvéda vnímala hygienu ako súčasť duševnej a duchovnej harmónie.
V starovekom Grécku a Ríme mali kúpele významnú spoločenskú funkciu. Verejné kúpele boli centrom diania, kde sa ľudia stretávali, umývali, uzatvárali obchody a cvičili. Verejné kúpele boli prvými spoločenskými centrami, kde politici riešili štátne záležitosti, obchodníci uzatvárali obchody a umelci diskutovali o svojich dielach. Caracallove kúpele v Ríme dokázali naraz pojať až 1600 návštevníkov. Antickí ľudia, hlavne Gréci, boli veľmi rozmaznaní, čiže toto ubytovanie môžeme prirovnať v dnešnom ponímaní k luxusnému hotelu. Bol rozdelený na niekoľko častí. Najväčšia miestnosť, kde sa servírovali syry, hrozno, olivy a víno, bola niečo ako verejný dom, kde sa kupci, často aj na mesiac, usadili, aby mohli tráviť čas s hetérami. Vtedy boli filozofické debaty výsadou mužov, ženy sa do debát zapájať nemohli, s výnimkou hetér. Muži s nimi debatovali a k dispozícii mali maličké izbietky, ktoré slúžili na prenocovanie alebo hry lásky.“Okrem toho mali kúpele vyhradený sektor pre pútnikov, obchodníkov, povozy, zvieratá a podobne. Antický človek bez ohľadu na postavenie vyžadoval kvalitnú očistu tela, Gréci boli v otázke hygieny veľmi striktní. Hosť mal nárok na kúpeľ či masáž od hetéry a podľa využitých služieb a času, ktorý tam prežil, sa odvíjala výsledná suma.
Stredovek: Úpadok hygieny a šírenie chorôb
V stredoveku nastal dramatický úpadok hygieny. Ľudia považovali kúpanie za hriech a dokonca za zdraviu škodlivé. Domnievali sa, že práve mastná špina na tele ich ochráni pred morovou nákazou. Cirkev a dobové lekárske teórie vnímali kúpanie ako nebezpečné, lebo údajne otváralo póry tela a umožňovalo vstupu chorôb. Aj šľachtici uprednostňovali voňavky pred vodou. Neznesiteľný zápach bolo cítiť na každom kroku.
V mestách sa odpadky voľne hádzali po uliciach, do záhrad, studní či rovno pod okná. Toto spôsobovalo rôzne choroby a zamorenie potkanmi a myšami. Edinburgh sa v polovici 18. storočia stal preľudneným a nehygienickým mestom, kde sa v mestských hradbách tlačilo približne 50 000 ľudí. Dobytok sa voľne túlal ulicami a z okien často zneli výkriky „gardyloo“, čo bol výraz z francúzštiny, ktorý doslovne znamená „pozor na vodu“. Upozorniť mal ľudí na ulici, že obyvatelia z nájomných bytov nad nimi idú z okna liať obsah hrncov určených na zber moču a výkalov. Čistenie ulíc prakticky nefungovalo a preto boli ulice po celý rok pokryté výkalmi, močom, hnijúcim jedlom a mŕtvolami zvierat. Ak by sme sa ale presunuli do stredoveku, tak situácia s hygienou bolo ešte horšia. Mesto s 10-tisíc obyvateľmi bolo schopné vyprodukovať ročne približne 900-litrov stolice a takmer tri milióny litrov moču, no kanalizácia neexistovala. Okrem toho sa obyvatelia museli vysporiadať aj s ďalším problémom - obrovským množstvom zvierat, od prasiat, kráv, hydiny až po škodcov, ako sú napríklad hlodavce, ktoré boli prítomné na uliciach. Asi si viete teraz živo predstaviť, ako to tam vyzeralo.
Prečítajte si tiež: Rozmery a osadenie WC s bidetom
Toalety bohatých spred stoviek rokov boli v podstate len miskou s doskou dreva a dierou vyrezanou uprostred. Situované boli vo výklenku alebo v skrini, čo sa nazývalo aj ako šatník. Chudobná časť obyvateľstva nedisponovala žiadnym záchodom a potrebu vykonávali, kde sa dalo. Ani jedna skupina nedisponovala toaletným papierom. Zatiaľ čo tí chudobní využívali dary prírody ako boli mach či listy, tí bohatí mali na to svojich ľudí. Na kráľovskom dvore bol po pozícii utierač kráľovských zadkov veľký dopyt. Oficiálne sa táto pozícia nazývala ženích stolice a mali o ňu záujem aj šľachtici, ktorí sa snažili takúto prácu vybaviť pre svojich synov. Bolo to práve preto, že táto pozícia bola akýmsi odrazovým mostíkom, z ktorého sa vedeli prepracovať až na súkromného tajomníka samotného kráľa.
Renesancia a barok: Návrat k čistote a voňavková pseudohygiena
V 15. storočí renesancia pomaly vzkriesila kladný vzťah ľudí k vode a čistote tela. Neskorší barok bol, naopak, známy svojou voňavkovou pseudohygienou a škrabadlami, ktorými sa riešili niektoré dôsledky priveľmi zriedkavého umývania. Od 16. storočia boli totiž v Európe kúpanie a akýkoľvek kontakt kože s vodou trestné, neskôr dokonca cirkvou zakázané. Akademická medicína zastávala názor, že nákazy a choroby sa do tela naplavujú vodou. Umývať sa mohli iba ruky a zuby.
V polovici 18. storočia, v období osvietenstva, sa s mottom Späť k prírode myslenie a vzťah ľudí k hygiene opäť pozvoľna menil. Vtedy postavili v Paríži na Seine prvé kúpeľné lode, v ktorých sa filtrovaná riečna voda používala na kúpanie. Koncom 18. storočia už očistné kúpele požadovali všetci progresívni lekári, ktorí zastávali názor, že národy, ktoré sa kúpu, sú zdravšie než tie, ktoré to nerobia. Avšak túžba po zdravom tele nebola v celej Európe až taká bežná. Napríklad ešte v druhej polovici 19. storočia, keď prišla do Viedne cisárovná Alžbeta, populárna Sissi, nenašla na zámku ani jedinú kúpeľňu. František Jozef I. si totiž vystačil s lavórom.
19. storočie: Hygienická revolúcia a vznik moderných kúpeľní
Hygienická revolúcia prišla vďaka prudkému pokroku vedy a priemyslu. Objavili sa prelomové vynálezy, ktoré navždy zmenili chápanie osobnej hygieny: splachovací záchod, vaňa či sprcha. V tomto období začali vznikať prvé moderné kúpeľne v hoteloch aj súkromných domoch, pričom vlastníctvo kúpeľne sa stalo jasným znakom vyššieho spoločenského statusu. Významným popularizátorom moderných toaliet bol britský podnikateľ Thomas Crapper, ktorý v druhej polovici 19. storočia vylepšil splachovací záchod a začal ho masovo vyrábať.
S industrializáciou získala aj špina novú kvalitu a v priemyselnom Anglicku sa v polovici 19. storočia robila náprava vďaka verejným národným kúpeľom. Vznikali prvé kúpele a práčovne pre pracujúcich, ktorí sa tu mohli za lacný peniaz okúpať a vyprať si bielizeň. Postupne teda kúpeľne začali zostupovať od vyšších vrstiev spoločnosti „smerom k masám“.
Prečítajte si tiež: Zlepšenie komfortu a hygieny imobilných
20. storočie a súčasnosť: Kúpeľňa ako súčasť každej domácnosti
V priebehu 20. storočia sa postupne stala kúpeľňa súčasťou každej domácnosti. V 50. rokoch boli malé byty s kúpeľňou v jadre štandardom aj pre robotnícke rodiny. Dnes sú kúpeľne samozrejmosťou, no ešte pred 150 rokmi išlo o extrémny luxus. História kúpeľní odhaľuje viac než len technologický pokrok - je to príbeh premien ľudskej spoločnosti, vnímania čistoty a osobného priestoru. Každá epocha vkladala do tohto intímneho priestoru svoje hodnoty, túžby a predstavy o komforte.
Spodná bielizeň v histórii
Vývoj spodnej bielizne je tiež zaujímavou kapitolou v histórii hygieny a módy. Niekoľkocentimetrovým kúskom látky súčasných nohavičiek predchádzali niekoľkometrové! Čo ukrývali pod šatami naši predkovia? príbeh. s módou. "Bolo to bedrové rúško omotané okolo tela. spoločenských tried. Neskôr boli módou obnažené mužné nohy v pančuche. a v prednej časti sa začal objavovať praktický rázporok. slipy. A ako je to s dámami? Najprv po nich siahli baletky, prostitútky a mníšky. vtedy úplne bežné, že žiadnu bielizeň pod šatami nemali. návrate sukní s vystuženými krinolínami, pod ktorými bola zima. zrodili tzv. takže boli v rozkroku opatrené šikovným rozparkom. prachom a vetrom, pretože mali v rozkroku rozparok. nič spoločné. skromných nohavičiek. Spodná bielizeň je však ešte staršia. fascia, a to len z dôvodu, aby zmenšili svoje kypré tvary. aj v nosení spodnej bielizne. spodničiek a košieľok. štíhly pás žien. korzetu, ktorý bol vyrobený z medených plátov. Používanie korzetov nebolo zdravé. postavenia. ženy s vyvinutejším poprsím. Kult štíhleho pásu sa držal až do začiatku 20. storočia. nakoniec aj zašiť.
História odpadu
História odpadu sa datuje vlastne od vzniku ľudstva. Sprvu sme boli zberači a náš odpad tvorili prevažne len zvyšky potraviny, ktoré sa prirodzene v prírode rozložili. Odpad, ktorý sme však históriou tvorili nám často dával odpovede na otázky o tom, ako sme v minulosti žili. Odpad nás sprevádza od nepamäti a je prirodzenou súčasťou našich životov. I keď v minulosti sme odpadu zase až toľko netvorili, predsa len existoval. Nepotrebné zvyšky potravy, kosti, poškodené kamenné nástroje oštepy a mnohé iné. I keď väčšina tvoreného odpadu bola biologicky rozložiteľná a teda sa naspäť vrátila prírode, niektoré pozostatky odpadov našich predkov archeológovia predsa len ponachádzali. Väčšinu odpadu tak naši pravekí predkovia hádzali popri obydlí, kde im netvoril vážne problémy. Vedeli ste však, že aj v praveku existovali skládky? Najstaršia skládka na svete bola nájdená v Nórsku. Obrovská hromada odpadu z kostí, črepov a popola je dlhá približne 320 m, široká 65 m a siaha do výšky viac ako 8 m. Skládku naši predkovia príležitostne zapaľovali, zrejme aby sa eliminovali najhoršie pachy.
Problém s odpadom začal narastať, až keď začali ľudia žiť na jednom mieste. Rastúce ľudské obydlia produkovali odpad, ktorý vylievali popri domoch, napríklad do riek či rovno na ulicu. Už v tomto období sa však začali formovať kanalizačné systémy či komunálne služby. V Ríme nielenže fungovali komunálne služby, no zároveň sa odpad vyvážal za mesto do jám, aby sa eliminovalo množstvo odpadu na ulici. Pripojenie sa na kanalizačný systém bolo bezplatné, no nebolo povinné. V Starovekom Ríme fungovali dokonca aj verejné toalety. Neboli pod strechou a teda boli prirodzene odvetrávané, mali dokonca aj splachovanie. Stredovek akokeby zabudoval na všetky dovtedy nadobudnuté poznatky o odpade a vrátil sa do doby kamennej. Odpadky sa voľne hádzali po ulici.
V 19. storočí začal dosahovať problém s odpadom vrchol. V rozrastajúcich sa mestách Európy sa hromadili odpady a v polovici 19. storočia vypukla epidémia cholery. Britskí vedci za jednu z hlavných príčin určili nedostatočnú hygienu. Ľudia konečne pochopili, že tento problém je naozaj potrebné riešiť a začali opäť triediť odpad, vznikali skládky odpadov, biologicky rozložiteľné odpady sa začínali kompostovať. Odpadky sa počas ľudskej histórie začali hromadiť natoľko, že kapacity skládok boli plné. V roku 1874 teda vznikla prvá spaľovňa odpadu ako odozva na tento problém. Tieto spaľovne sa rýchlo rozrastali a niektoré z nich fungujú dodnes. I keď veľa z nich bolo najprv určených len na hygienickú likvidáciu odpadu, postupne sa z nich pretvorili aj prevádzky na výrobu elektrickej energie. Počas druhej svetovej vojny sa však normálny život zastavil a spolu s ním i prevádzka takmer všetkých spaľovní. S príchodom „doby plastovej“ sa začal odpad čoraz viac zväčšovať. Preto sme naprieč históriou vymysleli rôzne spôsoby nakladania s odpadom - triedenie, recyklácia, hromadný zber, kompostovanie atď. Dnes už ľudia žijú i zero waste život, pri ktorom nevytvárajú žiaden odpad (alebo ho tvoria minimálne). História odpadu je naozaj veľmi dlhá a zaujímavá. Počas histórie sme sa však vracali i naspäť v čase. Preto to nerobme dnes a posúvajme sa napred, kedy odpadu vytvárame čo najmenej a ten, čo vytvoríme, dokážeme plnohodnotne zužitkovať.
Prečítajte si tiež: Rady pre aklimatizáciu mačiatka