Vykurovanie je oblasť, ktorej sa venuje čoraz viac pozornosti, a ľudia sa odjakživa snažia zlepšiť tepelné podmienky svojho obydlia. Priamovýhrevné sálavé vykurovanie predstavuje moderný a efektívny spôsob vykurovania, ktorý využíva princíp sálania tepla na zabezpečenie tepelnej pohody v interiéri.
História vykurovania
Už od počiatkov existencie sa človek usiloval o zlepšenie tepelných podmienok v obydlí, aby zmiernil vplyv nepriaznivých klimatických podmienok v chladných obdobiach roka. Tisícročia sa na zlepšenie tepelnej pohody využíval otvorený oheň, neskôr uzavretý v krytých ohniskách, ktoré boli predchodcami kachieľ. Z obdobia Rímskej ríše sa zachovalo jednoduché ústredné vykurovanie - hypocaustum, ktoré pozostávalo z kúreniska a sústavy kanálov odvádzajúcich spaliny pod podlahou miestnosti. Dalo by sa povedať, že išlo o predchodcu podlahového vykurovania.
V stredoveku často technické zariadenia nedosahovali úroveň starovekých, a tak boli ohniská otvorené a dym stúpal vykurovanou miestnosťou do ovzdušia. Kozuby pripojené na komín sa objavujú až okolo 14. storočia. V novoveku nastal rozvoj rôznych typov kozubov, väčšinou kachľových, a v 15. storočí sa objavujú kachľové pece. S rozvojom priemyslu sa ustálil typ kachieľ z liatinového ohniska a keramického nadstavca, ktorý spalinám odoberal teplo, vykuroval miestnosť a súčasne teplo akumuloval. V kozuboch a kachliach sa kúrilo drevenými polenami, uhlie sa začalo používať na vykurovanie začiatkom 19. storočia, neskôr sa začal používať koks.
Vykurovanie, pri ktorom sa z paliva alebo z inej energie vyvíja teplo priamo vo vykurovacej miestnosti, sa nazýva lokálne (miestne). Lokálne vykurovanie sa zachovalo až do súčasnosti a znamenalo veľký technický pokrok. Požiadavky na súčasné lokálne vykurovače sú vysoké - okrem estetického vzhľadu, malých rozmerov a malej hmotnosti sa požaduje predovšetkým vysoká účinnosť. Okruh palív (energií) používaných pri lokálnom vykurovaní sa rozšíril.
Koncom 18. a predovšetkým v 19. storočí sa začínajú navrhovať prvé sústavy ústredného vykurovania. Ústredné vykurovanie je vykurovacie zariadenie, v ktorom sa z paliva alebo z inej energie získava teplo mimo vykurovacej miestnosti. Zdroj tepla (kotol a pod.) je spravidla umiestnený priamo v budove, prípadne je spoločný pre viacero budov. Teplo sa pomocou teplonosnej látky prenáša do jednotlivých miestností. Ak je zdroj vykurovania určený na vykurovanie jediného podlažia alebo bytu, hovoríme o etážovom, prípadne bytovom vykurovaní.
Prečítajte si tiež: Výhody a nevýhody podlahového vykurovania
Prvé vykurovacie sústavy boli parné, teda teplonosnou látkou bola para. Para bola v 19. storočí základnou energetickou látkou používanou v priemysle aj v doprave, využívala sa teda aj na vykurovanie. Horúca a teplá voda sa začínajú využívať až na prelome 19. a 20. storočia. Ďalšou využívanou teplonosnou látkou bol vzduch, a tak sa v prvej tretine 20. storočia začínajú projektovať teplovzdušné sústavy, predovšetkým v súvislosti s rozvojom klimatizácie, ktorá zabezpečuje okrem vykurovanie aj chladenie miestností a úpravu vlhkosti vzduchu. Primitívne teplovzdušné vykurovanie sa však využívalo už omnoho skôr; napr. už v 12. storočí sa vzduch rozohriaty rozpálenými kameňmi rozvádzal kanálmi do miestností.
V súvislosti s rozvojom ústredného vykurovania sa v 20. storočí začína rozvíjať aj diaľkové vykurovanie. Pri diaľkovom vykurovaní sa teplo dodáva viacerým budovám, prípadne aj celým mestským celkom z jediného spoločného zdroja. V súčasnosti sa diaľkové vykurovanie zahŕňa do sústavy centralizovaného zásobovania teplom (CZT), ktorých štruktúra sa u nás postupne buduje. Teplonosnou látkou, ktorá dopravuje teplo zo zdroja CZT, je voda alebo para. Táto teplonosná látka odovzdáva v spotrebiteľských odovzdávacích staniciach teplo potrebné na vykurovanie, na prepravu teplej úžitkovej vody, prípadne na funkciu ďalších spotrebičov napojených objektov.
Princíp fungovania sálavého vykurovania
Sálavé vykurovanie je založené na princípe odovzdávania tepla infračerveným žiarením. Na rozdiel od konvekčného vykurovania, ktoré ohrieva vzduch, sálavé vykurovanie ohrieva priamo predmety a osoby v miestnosti. Tieto predmety následne odovzdávajú teplo vzduchu, čím sa dosahuje rovnomerné a príjemné rozloženie teploty v celom priestore.
Nízkoteplotné sálavé panely
Nízkoteplotné sálavé panely sú moderným riešením sálavého vykurovania. Základom týchto panelov je vykurovacia fólia zabudovaná do schránky z oceľového plechu. Jedinečná povrchová úprava a rovnomerné rozloženie teplôt zaisťujú maximálne odovzdanie tepla sálaním. Panely sa inštalujú v zvislej polohe, pričom pre vodorovnú polohu je potrebné dokúpiť montážny rám. Povrchová teplota panelu je cca 80 °C a je vybavený tepelnou poistkou, ktorá ho chráni proti prehriatiu.
Veľkoplošné sálavé vykurovanie
Medzi spôsoby sálavého vykurovania patrí veľkoplošné sálavé vykurovanie podlahové, stropné a stenové, závesné sálavé panely a infražiariče, pričom čiastočne je možné aj riešenie tzv. individuálnymi sálavými panelmi. Najrozšírenejším spôsobom sálavého vykurovania v rodinných aj bytových domoch je veľkoplošné sálavé vykurovanie, ktoré je charakterizované umiestnením vykurovacej plochy do stavebných konštrukcií, teda do podlahy, stropu alebo steny. Ich povrchová teplota nesmie byť vysoká. Toto kritérium v plnej miere spĺňajú nízkoteplotné sústavy (s nízkou teplotou vykurovacej vody), ktoré súčasne pôsobia architektonicky čisto, t. j. sú takmer neviditeľné. Vykurovacou látkou môže byť teplá voda, vzduch alebo elektrický odporový drôt. Systémy veľkoplošného sálavého vykurovania sú vhodné najmä v spojení s kondenzačnými kotlami a na využívanie energie získanej z nízkopotenciálnych energetických zdrojov (napr. solárna energia, energia geotermálnej vody, resp. teplo prostredia a odpadové teplo (tepelné čerpadlá).
Prečítajte si tiež: Možnosti vykurovania olejom
Podlahové vykurovanie
Podlahové vykurovanie patrí k nízkoteplotným sálavým systémom, kde je konvekčná zložka šírenia tepla vzhľadom na veľkú plochu a relatívne nízku teplotu zanedbateľná. Cirkulácia vzduchu vyvolaná pohybom osôb a činnosťou v miestnosti prispieva k rovnomernému rozloženiu teploty.
Podlahové teplovodné vykurovanie patrí medzi sálavé vykurovacie sústavy, pričom podiel sálavej zložky na celkovom prenose tepla z vykurovacej plochy je podstatne vyšší ako tok tepla konvekciou. Pri tomto type vykurovania je rozloženie teplôt vo vertikálnom smere najideálnejšie zo všetkých spôsobov vykurovania obytných miestností. Teplota vykurovacej vody je spravidla nižšia ako 35 - 45°C. Vzhľadom na hygienické aspekty musí byť povrchová teplota plôch pri tomto type vykurovania max. 25 - 30°C. Na zamedzenie vzniku lokálnej tepelnej nepohody v dôsledku príliš vysokej povrchovej teploty, musí platiť podmienka, že max. povrchová teplota bude 29°C. Tento typ vykurovania sa odporúča aplikovať hlavne v nízkoenergetických objektoch s tepelnou stratou 15 - 20 W.m-3, resp. ročnou spotrebou energie 60 - 70 kWh. m-2. Keďže sa jedná o sálavé vykurovanie, nedochádza k nadmernému prúdeniu vzduchu, (ako je to u konvekčného vykurovania - pomocou radiátorov) a teda je znížená prašnosť.
Podlahové vykurovanie sa dá riešiť ako teplovodné alebo elektrické. Z hľadiska funkčnosti alebo tepelného komfortu sú oba systémy úplne zhodné. Princípom je zahriatie konštrukcie podlahy na teplotu len o niečo vyššiu, ako je teplota vzduchu. Priestor vyhrieva veľká plocha a tento systém je tak schopný vydať dostatok energie na vyhriatie miestností.
Základný princíp teplovodného podlahového vykurovania je založený na prúdení ohriatej vody v plastových, plastovo-hliníkových alebo medených rúrach, ktoré sa ukladajú do systémových rohoží. Rozhodnúť sa môžete buď pre mokrý, alebo suchý systém inštalácie teplovodného podlahového vykurovania. Tak, ako má mokrý systém inštalácie v názve, vyžaduje si určité mokré procesy. Teplovodné podlahové vykurovanie Rautherm Speed umožňuje vďaka plochému suchému zipsu na potrubí jednoduché a rýchle kladenie. Po inštalácii vykurovacieho potrubia sa takto zhotovené podlahové vykurovanie zalieva cementovým alebo anhydritovým poterom v predpísanej hrúbke 55 až 65 mm. Až na takto vyhotovený poter sa ukladajú ďalšie vrstvy finálnej podlahy. Suchý variant inštalácie si nevyžaduje žiadne mokré procesy. Na systémové teplovodné plechy s nainštalovaným potrubím sa už len uloží oddeľovacia fólia a vrstvy finálnej podlahy. Ide o systém, ktorý je síce o čosi drahší, ale na druhej strane ekonomickejší, vhodný aj na rekonštrukcie, pri ktorých nie je žiaduce zväčšovanie hrúbky podlahy. Veľmi zaujímavým riešením s veľmi nízkou konštrukčnou výškou je aj systém samolepiacich rohoží, ktoré umožňujú veľmi rýchle kladenie podlahového vykurovania. Vykurovacie potrubie sa ukladá do systémových dosiek jednotlivých systémov väčšinou medzi nopy alebo pomocou spiniek, resp. Teplovodné podlahové vykurovanie sa odporúča dať nainštalovať odbornej firme, samozrejme, sú dostupné aj riešenia vhodné na svojpomocnú inštaláciu. Ak sa rozhodnete pre svojpomocnú inštaláciu, mali by ste si určite dať u výrobcu/predajcu vypracovať minimálne projektovú dokumentáciu s presným rozložením vykurovacieho potrubia na systémových doskách daného podlahového vykurovania a oboznámiť sa so základnými zásadami inštalácie.
Elektrické podlahové vykurovanie sa podobne ako teplovodné radí medzi tzv. veľkoplošné nízkoteplotné vykurovacie sústavy, ktoré sú všeobecne veľmi pozitívne z hľadiska spotreby energie a optimálneho rozloženia teploty v pobytovom priestore. Tieto systémy (podlahové alebo stropné) ohrievajú veľké plochy na teploty len o málo vyššie, ako je teplota prostredia. K zmene tepla dochádza čiastočne sálaním a mikrokonvekciou, pričom mikrokonvekcia prebieha na celej ploche. Výrazným rozdielom v porovnaní s tzv. bodovým zdrojom tepla je podstatne rovnomernejšie rozloženie teploty v priestore, obmedzenie cirkulácie a vysušovania vzduchu.
Prečítajte si tiež: Moderné vykurovacie riešenia pre kúpeľne
Pri elektrickom podlahovom vykurovaní hovoríme vo všeobecnosti o priamom, zmiešanom (poloakumulačnom) alebo akumulačnom spôsobe vykurovania. V čom sa líšia? Systém s relatívne malou mierou akumulácie sa nazýva priamovykurovací (priamovýhrevný) - to v prípade, ak je vykurovacia rohož alebo fólia umiestnená bezprostredne pod podlahovou krytinou. O zmiešanom systéme hovoríme, ak je vykurovací prvok (väčšinou vykurovací vodič alebo rohož) umiestnený v približne 5 až 6 cm hrubej vrstve betónu alebo anhydritu. Štandardný akumulačný systém (vykurovacia rohož je umiestnená vo vrstve betónu 12 až 15 cm) vo forme vykurovacej podlahy má pri prevádzke zvyčajne problémy s reguláciou a tým s udržaním optimálnej tepelnej pohody. S tým súvisí aj menšia hospodárnosť premeny energie na užitočné teplo. Podľa toho sa volí veľkosť plošného príkonu vykurovacej rohože alebo vykurovacej fólie. Ak vykurovací prvok v miestnosti predimenzujete a doplníte ho vhodným termostatom, tak vám neodoberie viac elektrickej energie (kWh) ako správne dimenzovaný prvok, jeho výhodou bude navyše oveľa dynamickejšia prevádzka. Nevýhodou však budú vyššie obstarávacie náklady a možno aj vyššia hodnota hlavného ističa, rovnajúca sa vyššej čiastke za stále platby za elektrinu. Tá tvorí významnú časť účtu za energiu.
Priamovýhrevné vykurovanie má jasnú prioritu minimálne v dvoch prípadoch. Prvým sú drevené a laminátové plávajúce podlahy, ktoré sa kladú na vyrovnávaciu izoláciu, teda na izolačnú podložku, ktorá vyrovnáva drobné nerovnosti podlahy a zároveň bráni, aby sa krokový hluk prenášal na konštrukciu podlahy (tzv. krokový útlm). Vykurovací kábel uložený v betóne (čo je prípad zmiešaného vykurovania) by sa nachádzal až pod touto izoláciou, takže medzi podlahou a kúrením by vznikla nežiaduca tepelná izolácia. Tým by sa, samozrejme, výrazne zhoršila ekonomika prevádzky. Druhým prípadom sú potom montované stavby, v ktorých sa realizujú väčšinou tzv. suché podlahy - to znamená, že priamo na tepelnú izoláciu sa kladú napríklad OSB dosky alebo sadrovláknité dosky.
Na podlahy realizované mokrým procesom sa používajú vodiče a rohože. Z hľadiska funkčnosti nie je medzi vodičom a rohožou žiadny rozdiel. Vykurovacia rohož je v podstate vykurovací vodič prichytený na nosnú tkaninu. Tieto dva výrobky sa líšia iba v spôsobe kladenia. Rohož sa vyznačuje jednoduchším kladením a je v jej prípade zaistené rovnomerné rozloženie výkonu. Pri rohoži je rozstup vodiča (a tým plošný výkon vo W/m2) daný už z výroby a rohož sa rozvíja ako „koberec“. Spodná strana rohože je vybavená obojstranne lepiacou páskou, umožňujúcou fixovať rohož na podklad do okamihu, kým je zastierkovaná tmelom.
Stenové a stropné vykurovanie
Stenové teplovodné vykurovanie patrí medzi sálavé vykurovacie sústavy, pričom podiel sálavej zložky na celkovom prenose tepla z vykurovacej plochy je podstatne vyšší ako tok tepla konvekciou (65% : 35%). Tento pomer pozitívne ovplyvňuje rovnomernosť prenosu tepla v interiéri a napomáha vytvárať teplotne homogénne uniformné prostredie. Teplota vykurovacej vody je spravidla nižšia ako 70 - 65°C. Vzhľadom na hygienické aspekty musí byť povrchová teplota plôch pri tomto type vykurovania max. 45 - 50°C. Tento typ vykurovania sa skôr hodí do miestností ako napr. obývacie izby, spálne, detské izby. Ich optimálne rozvrhnutie nám zabezpečí tepelnú pohodu v dome či byte, bezprašné prostredie a 20% úsporu energie na vykurovanie v porovnaní s klasickým vykurovaním.
Stropné teplovodné vykurovanie patrí medzi sálavé vykurovacie sústavy, pričom podiel sálavej zložky na celkovom prenose tepla z vykurovacej plochy je podstatne vyšší ako tok tepla konvekciou (80% : 20%). Tento pomer pozitívne ovplyvňuje rovnomernosť prenosu tepla v interiéri a napomáha vytvárať teplotne homogénne uniformné prostredie. Teplota vykurovacej vody je spravidla nižšia ako 50 - 55°C. Vzhľadom na hygienické aspekty musí byť povrchová teplota plôch pri tomto type vykurovania max. 35 - 40°C. Podmienkou je dodržanie minimálnej svetlej výšky miestnosti, aby nedochádzalo k nadmernému osálaniu hlavy.
Veľkoplošné vykurovacie sústavy možno vyhotoviť aj ako zavesené vykurovacie registre kryté doskami vytvárajúcimi stropnú vykurovaciu plochu. Tým sa odstraňuje nevýhodná tepelná zotrvačnosť, možno použiť vyššie teploty teplonosnej látky, plochu možno zavesovať až dodatočne. Tieto sústavy sa aj ľahšie opravujú. Najčastejšie sa k rúrkam pripájajú dobre vodivé lamely, ktoré tvoria priam vykurovaciu plochu.
Zdroje tepla pre sálavé vykurovanie
Dôležitou otázkou v súvislosti s vykurovacími sústavami je aj voľba zdroja tepla s palivovou základňou a so všetkými činiteľmi, ktoré ich výber limitujú, napríklad dostupnosť paliva, technické a výkonové parametre, konštrukcia kotla, priestorová náročnosť kotla, požiadavky na odvod spalín, komín, obsluhu, meranie, reguláciu, komfort ovládania, ekonomickú efektívnosť kotla (ročná spotreba paliva, elektrickej energie a pod.), investičnú náročnosť a návratnosť, životnosť kotla, produkciu emisií, estetický vzhľad a iné.
Podľa konštrukčného riešenia rozlišujeme kotly klasické, ktoré si vyžadujú teplotu vratnej vykurovacej vody (spiatočky) min. 60 °C, ďalej nízkoteplotné, ktorých teplota spiatočky môže klesnúť pod 60 °C, a kondenzačné, ktoré výhodne pracujú pri teplote spiatočky pod hodnotou rosného bodu (približne 57 °C) a pri ktorých vodné pary v spalinách kondenzujú.
Nízkoteplotné a kondenzačné kotly sú kotly novej generácie. Nad spaľovacím priestorom alebo pod ním sú umiestnené prídavné konvekčné teplovýhrevné alebo antikorózne kondenzačné plochy, kde spaliny zotrvávajú dlhší čas a ochladzujú sa. Vďaka ich konštrukcii možno dôsledne využiť tepelnú energiu uvoľnenú z paliva - citeľného a latentného tepla vyparovania. Princíp fungovania kondenzačnej techniky spočíva vo využívaní kondenzačného tepla obsiahnutého v spalinách. Keď necháme vodné pary obsiahnuté v spalinách skondenzovať, takto uvoľnenú tepelnú energiu možno využiť na ohrev vykurovacej vody. Týmto spôsobom možno dosiahnuť normovaný stupeň využitia 105 až 109 percent. Pri zemnom plyne je podiel kondenzačného tepla vo vzťahu k výhrevnosti 11 percent, ktoré klasický kotol nevyužíva. Stupeň využitia takéhoto kotla býva okolo 94 percent (5 percent straty v spalinách, 1 percento strata tepla povrchom kotla). Pri kondenzačnom kotle prirátame k 100 percentám výhrevnosti ďalších 11 percent kondenzačného tepla. Prevádzka kondenzačného kotla je teda asi o 11 percent úspornejšia ako pri modernom kotle s klasickou konštrukciou.
Tepelné čerpadlá
Technológia tepelných čerpadiel predpokladá, že budú využité v systéme s teplovodným podlahovým vykurovaním. Voľba zariadenia typu zem/voda, voda/voda alebo vzduch/voda závisí od viacerých faktorov. Počiatočné náklady sú síce vyššie, ale úspory vo vykurovaní sa pri niektorých typoch tepelných čerpadiel pohybujú okolo hodnoty 70 % a viac. Najobľúbenejším riešením sú tepelné čerpadlá typu vzduch/voda, pretože ich inštalácia je jednoduchá a rýchla. Technologicky sa delia na monoblokové a splitové. Aj z finančného hľadiska zvykne byť v súčasnosti tento typ cenovo dostupnejší ako ostatné. V blízkosti domu treba vhodne umiestniť vonkajšiu vzduchovú jednotku. Vnútornú, interiérovú, jednotku (s integrovaným zásobníkom teplej vody) bude potrebné nainštalovať do vnútra domu, napríklad do technickej miestnosti. Ďalšou možnosťou sú tepelné čerpadlá typu zem/voda, ktoré využívajú teplotu pôdy na získanie tepelnej energie na kúrenie a v letných mesiacoch na chladenie. A to buď pomocou plošného zemného kolektora, alebo vertikálnej geotermálnej sondy. Ak ide o plošné zemné kolektory, je potrebné mať dostatočnú plochu pozemku a treba ich umiestniť do určitej hĺbky. Najčastejšie to býva po vnútornom obvode pozemku, na ktorom stojí rodinný dom. Ak je na pozemku dostupná prípojka plynu, plynový kondenzačný kotol väčšinou predstavuje jedno z najefektívnejších riešení podlahového vykurovania domu, a to čo sa týka investície, nákladov na prevádzku, a teda aj návratnosti. Je vhodný, pretože sa vyznačuje širokou moduláciou výkonu a pri nižších teplotách pracuje v porovnaní s klasickým kotlom s vyšším normovaným stupňom využitia, teda úspornejšie.
Regulácia vykurovacieho systému
Aby sa pozitívne efekty zateplenia odrazili aj v samotnom znížení nákladov na vykurovanie, je potrebné vykonať reguláciu ústrednej vykurovacej sústavy a prispôsobiť jej parametre novým podmienkam pre prevádzku.
Elektrické podlahové vykurovanie sa ľahko reguluje, čo je základnou podmienkou hospodárnosti prevádzky podlahového vykurovania. Pomocou centrálnej riadiacej jednotky môžete nastaviť teplotu individuálne v každej miestnosti. Centrálna jednotka umožňuje tak individuálnu reguláciu teploty v miestnostiach, ako aj centrálne ovládanie z jedného miesta. Môžete regulovať tiež jednotlivé časti podlahy, napríklad pred francúzskymi oknami.
Výhody a nevýhody sálavého vykurovania
Medzi výhody sálavého vykurovania patrí:
- Rovnomerné rozloženie tepla: Sálavé vykurovanie zabezpečuje rovnomerné rozloženie teploty v celom priestore, čím sa eliminuje pocit chladu pri podlahe a prehriatia pri strope.
- Tepelná pohoda: Vďaka rovnomernému rozloženiu teploty a nízkej cirkulácii vzduchu sa dosahuje vyššia tepelná pohoda.
- Úspora energie: Sálavé vykurovanie umožňuje znížiť teplotu vzduchu v miestnosti pri zachovaní tepelnej pohody, čo vedie k úspore energie.
- Vhodné pre alergikov: Nízka cirkulácia vzduchu znižuje prašnosť v interiéri, čo je výhodné pre alergikov a astmatikov.
- Bezúdržbovosť: Sálavé vykurovacie systémy sú v podstate bezúdržbové, čo znižuje náklady na prevádzku.
- Estetický vzhľad: Veľkoplošné sálavé systémy sú takmer neviditeľné, čo prispieva k estetickému vzhľadu interiéru.
Medzi nevýhody sálavého vykurovania patrí:
- Vyššie obstarávacie náklady: Investícia do sálavého vykurovacieho systému môže byť vyššia v porovnaní s konvekčným vykurovaním.
- Väčšia tepelná zotrvačnosť: Sálavé systémy majú väčšiu tepelnú zotrvačnosť, čo znamená, že trvá dlhšie, kým sa priestor vykúri alebo vychladí.
- Náročnejšia prevádzka: Niektoré sálavé systémy môžu vyžadovať náročnejšiu prevádzku a reguláciu.
Porovnanie sálavého a konvekčného vykurovania
Od konvekčného vykurovania vykurovacími telesami sa veľkoplošné sálavé vykurovanie odlišuje spôsobom prenosu tepla a tepelnými pomermi v miestnosti, pričom pri konvekčnom vykurovaní vykurovacie teleso ohrieva vzduch v miestnosti, ktorý odovzdáva teplo stenám. V miestnosti vzniká charakteristické prúdenie vzduchu a pomerne veľký rozdiel teplôt vzduchu pod stropom a pri podlahe. Medzi výhody veľkoplošných sálavých vykurovacích systémov patria rovnomerný teplotný profil v rovnovážnom prevádzkovom stave, rovnomerné rozloženie teplotných vrstiev až do približne 2 až 3 m, nízke teploty vstupnej vody znižujúce straty potrubných sietí, nižšie náklady na spotrebu tepla, na prevádzku a údržbu, nižšie straty prestupom strechou a stenami, tepelná pohoda, vhodnosť pre alergikov a pod.
Kombinované vykurovacie systémy
Všetky kombinované vykurovacie systémy vytvárajú z hľadiska energetického, environmentálneho a ekonomického optimálne vyvážené vnútorné prostredie vďaka kombinácii výhod jednotlivých vykurovacích systémov. Preto sú energeticky úsporné. Kombinované vykurovacie sústavy sú také, kde sa použijú obe vykurovacie sústavy - teplovodná s teplotným spádom 90/70 °C, 80/60 °C, prípadne 75/55 °C, a nízkoteplotné velkoplošné podlahové sálavé vyk…
tags: #priamovyhrevne #vykurovanie #salave