Vykurovanie je oblasť ľudskej činnosti, ktorej sa venuje stále viac pozornosti. Človek sa od začiatku svojej existencie snažil zlepšiť tepelné podmienky svojho obydlia, aby potlačil vplyv nepriaznivých klimatických podmienok v chladnejších obdobiach roka, keď teplota vonkajšieho vzduchu klesá a nestačí už na zabezpečenie tepelnej pohody. Jedným z najprogresívnejších spôsobov zabezpečenia tepelnej pohody v obytnom priestore je podlahové vykurovanie. Tento systém, ktorý kombinuje sálavú a cirkulačnú vykurovaciu zložku, je čoraz obľúbenejší v novostavbách a pri rekonštrukciách.
História Vykurovania
Celé tisícročia sa na zlepšenie tepelnej pohody využíval otvorený oheň, neskôr oheň uzavretý do krytých ohnísk, predchodcov neskorších kachieľ. Z obdobia rímskej ríše sa dokonca zachovalo jednoduché ústredné vykurovanie. Hypocaustum (vykurovanie zdola) sa skladalo z kúreniska obsluhovaného z podzemného priestoru vedľa budovy a zo sústavy kanálov, ktorými sa spaliny odvádzali pod podlahou miestnosti do zvislých prieduchov v obvodnom murive a do ovzdušia. V stredoveku často technické zariadenia ani zďaleka nedosahovali úroveň starovekých zariadení, takže ohniská boli otvorené a dym stúpal vykurovanou miestnosťou smerom hore a na to prispôsobeným otvorom do ovzdušia. Kozuby pripojené na komín sa objavujú len zriedkavo, až okolo 14. stor.
S príchodom novoveku nastáva rozvoj rozličných typov kozubov, väčšinou kachľových, v 15. storočí sa objavujú kachlové pece. S rozvojom priemyslu sa ustaľuje typ kachieľ vytvorených z liatinového ohniska a z keramického nadstavca, ktorý spalinám odnímal teplo, vykuroval miestnosť a súčasne teplo akumuloval. V kozuboch a kachliach sa kúrilo drevenými polenami. Uhlie sa na vykurovanie začalo používať začiatkom 19. storočia, neskoršie sa začal používať koks.
Lokálne a Ústredné Vykurovanie
Vykurovanie, pri ktorom sa z paliva alebo z inej energie vyvíja teplo priamo vo vykurovacej miestnosti, sa nazýva lokálne (miestne). Lokálne vykurovanie sa zachovalo až do súčasnosti a znamenalo veľký technický pokrok. Požiadavky na súčasné lokálne vykurovače sú vysoké. Okrem estetického vzhľadu, malých rozmerov a malej hmotnosti vztiahnutej na jednotku výkonu, požaduje sa predovšetkým vysoká účinnosť. Takisto okruh palív (energií) používaných pri lokálnom vykurovaní sa rozšíril.
Koncom 18. storočia a predovšetkým v 19. storočí sa začínajú navrhovať prvé sústavy ústredného vykurovania. Ústredné vykurovanie nazývame vykurovacie zariadenie, v ktorom sa z paliva alebo z inej energie získava teplo mimo vykurovacej miestnosti. Zdroj tepla (kotol a pod.) je spravidla umiestnený priamo v budove, prípadne je spoločný pre viac budov spolu súvisiacich. Teplo sa musí pomocou teplonosnej látky prenášať do jednotlivých miestností. Ak je zdroj vykurovania určený na vykurovanie jediného podlažia prípadne jediného bytu, hovoríme o etážovom, prípadne bytovom vykurovaní.
Prečítajte si tiež: Ako správne namontovať teplovodné podlahové vykurovanie
Prvé vykurovacie sústavy boli parné, to znamená, že teplonosnou látkou bola práve para. Para bola v 19. storočí základnou energetickou látkou používanou v priemysle (parné stroje), aj v doprave (parné lokomotívy). Využívala sa teda aj na vykurovanie. Iné teplonosné látky, to znamená horúca a teplá voda, sa začínajú využívať až na prelome 19. a 20. storočia. Ďalšou využívanou teplonosnou látkou bol vzduch, a tak sa v prvej tretine 20. storočia začínajú projektovať teplovzdušné sústavy, predovšetkým v súvislosti s rozvojom klimatizácie, ktorá zabezpečuje okrem vykurovania aj chladenie miestností a úpravu vlhkosti vzduchu.
Diaľkové Vykurovanie a Centralizované Zásobovanie Teplom (CZT)
V súvislosti s rozvojom ústredného vykurovania sa v 20. storočí začína rozvíjať aj diaľkové vykurovanie. Pri diaľkovom vykurovaní sa teplo dodáva viacerým budovám, prípadne aj celým mestským celkom z jediného spoločného zdroja. V súčasnosti sa diaľkové vykurovanie zahŕňa do sústavy centralizovaného zásobovania teplom (CZT), ktorých štruktúra sa u nás postupne buduje. Teplonosnou látkou, ktorá dopravuje teplo zo zdroja CZT, je voda alebo para (väčšinou s vysokou teplotou a tlakom). Táto teplonosná látka odovzdáva v spotrebiteľských odovzdávacích staniciach teplo potrebné na vykurovanie, na prepravu teplej úžitkovej vody, prípadne na funkciu ďalších spotrebičov napojených objektov.
Konvekčné a Sálavé Vykurovacie Sústavy
V ústredne vykurovaných miestnostiach možno teplo odovzdávať:
- prevažne ohrevom prúdiaceho vzduchu v miestnosti (prúdením - konvekciou), pomocou vykurovacích telies s menším podielom sálavého tepelného toku; ide o konvekčné vykurovacie sústavy
- s veľkým podielom sálania medzi vykurovacou plochou a predmetmi a ostatnými stenami miestnosti; ide o sálové vykurovacie sústavy.
Tepelná Pohoda a Faktory Ovplyvňujúce Ju
Tie priestory rodinného domu, kde sa človek cíti príjemne, patria k oblastiam vnútorného životného prostredia (VŽP), ktoré charakterizuje tepelná pohoda (TP). Je to stav, pri ktorom človek nepociťuje ani nadmerné teplo, ani chlad. Tepelná pohoda je definovaná ako pocit spokojnosti užívateľa s tepelným stavom VŽP. Tento stav sa dosiahne vtedy, ak sa vytvorí rovnováha medzi množstvom tepla vyprodukovaným ľudským organizmom od okolitého prostredia.
Stav tepelnej pohody možno vyjadriť prostredníctvom šiestich faktorov, pričom štyri z nich charakterizujú stav prostredia (teplotu vnútorného vzduchu, rýchlosť prúdenia vnútorného vzduchu, relatívnu vlhkosť vnútorného vzduchu a účinnú teplotu okolitých plôch) a dva stav človeka (tepelný odpor oblečenia a činnosti človeka). Uvedené faktory zdravého a kvalitného obytného prostredia vyžadujú, aby sa teplota vzduchu pohybovala v rozmedzí 18 až 22 °C, v miestnosti nevzniká neprípustné prúdenie vzduchu (nad 0,15 m.s·1) spôsobené nerovnomerným ohrievaním vzduchu a relatívna vlhkosť má byt v intervale 30 až 60 %, tieto podmienky bývajú pri podlahovom vykurovaní splnené.
Prečítajte si tiež: Všetko o hydroizolácii pod podlahovkou
Konvenčné Teplovodné Vykurovacie Sústavy
Konvenčné teplovodné vykurovacie sústavy sú sústavy ústredného, príp. etážového vykurovania, v ktorých teplonosnou látkou je teplá voda, t.j. voda s najvyššou pracovnou schopnosťou do 110°C; šírenie tepla medzi vykurovacou plochou a vykurovanou miestnosťou sa uskutočňuje prevažne konvenciou, t.j. prúdením vzduchu okolo prestupných plôch vykurovacích telies.
Hlavné prednosti teplovodných sústav, so zreteľom na konvenčné vyhotovenie:
- jednoduchá centrálna regulácia tepelného výkonu vykurovacích telies
- nízka povrchová teplota vykurovacích telies
- vysoká životnosť zariadenia aj pri použití menej odolných materiálov
Vykurovacie Telesá
Vykurovacie teleso je konečný článok vykurovacej sústavy, ktorého úlohou je odovzdať teplo zo zdroja tepla (kotla alebo výmenníka) cez rozvodové potrubia (rozvod) do vykurovaného priestoru. Výkon vykurovacích telies sa stanoví na základe normatívneho výpočtu tepelných strát pre každú miestnosť samostatne, a to tak, aby výkon vykurovacích telies kryl celkovú tepelnú stratu vykurovanej miestnosti. Vykurovacie telesá sa umiestňujú podľa dispozičných možností v mieste najväčších tepelných strát (pod vonkajšie okná, na obvodové steny, pri balkónových dverách a pod.).
Podľa použitého materiálu, z ktorého sú vykurovacie telesá vyrobené, rozlišujeme: oceľové, liatinové, hliníkové, medené, betónové, keramické. Podľa spôsobu odovzdávania tepla do vykurovaného priestoru: konvekčné, sálavé, kombinované. Podľa druhu teplonosnej látky - teplonosného média: vodné (teplovodné, horúcovodné), parné (nízkotlakové, stredotlakové), teplovzdušné. Podľa teploty teplonosného média: nízkoteplotné (podlahové do 50°C, stenové a stropné do 60°C), teplovodné do 110°C, horúcovodné nad 110°C.
Zdroje Tepla
Vo vykurovacej technike zdrojom tepla nazývame zariadenie, v ktorom sa vyrába teplo. Zdroj tepla lokálneho vykurovania sa bežne označuje ako lokálny vykurovač. Lokálne vykurovanie je ešte stále častým riešením vykurovania, najmä v staršej zástavbe. Postupne sa znižuje počet vykurovačov na tuhé palivá, ktorých hlavnou nevýhodou je obtiažna doprava a donáška paliva, pracné odstraňovanie popola a znečistenie vnútorného aj vonkajšieho prostredia.
Prečítajte si tiež: Výhody a nevýhody podlahového vykurovania
Vykurovače na Tuhé Palivá
Palivom pre tieto vykurovače je predovšetkým triedené hnedé uhlie a drevo. Preto sa pece na hnedé uhlie väčšinou riešia so spodným ohrievaním, aby horiaca vrstva bola nízka a aby vznikajúci „dlhý“ plameň mohol v spaľovacom priestore s prídavkom sekundárneho vzduchu riadne horieť.
Vykurovače na Kvapalné Palivá
Ako palivo sa predovšetkým používa vykurovacia (motorová) nafta. Výhodou týchto vykurovačov je rýchle zakúrenie a vysoký účinnosť.
Vykurovače na Plynné Palivá
Ako palivo sa používa svietiplyn, zemný plyn, príp. propán-bután.
Kotly
Kotly možno rozdeliť podľa viacerých hľadísk:
Podľa teplonosnej látky dodávanej do vykurovacej sústavy: vodné kotly, parné kotly, kombinované
Podľa prevádzkových parametrov: nízkotlakové kotly, strednotlakové kotly, t.j. kotly s konštrukčným pretlakom vyšším ako 0,07 MPa, avšak nepresahujúci 1,6 MPa
Podľa použitého paliva: kotly na tuhé palivá, kotly na kvapalné palivá, kotly na plynné palivá, kotly kombinované alebo univerzálne, elektrokotly
Podľa tlaku v spaľovacom priestore:
- Podtlakové kotly, medzi ktoré patria všetky kotly na tuhé palivá, v ktorých je podtlak v kúrenisku vyvolaný buď prirodzeným ťahom komínového prieduchu alebo spalinovým ventilátorom. Medzi podtlakové kotly patria aj kotly s horákmi na kvapalné a plynné palivá, ak spaľovanie prebieha pri nižšom tlaku ako je atmosferický tlak.
- Pretlakové kotly. Ide o kotly s horákmi na kvapalné alebo plynné palivá, v spaľovacom priestore ktorých sa palivo spaľuje pri zvýšenom tlaku vyvolaným ventilátorom horáka.
Sálavé Vykurovacie Sústavy
Do skupiny sálavých sústav zahrňujeme vykurovacie sústavy, v ktorých má pri šírení tepla medzi vykurovanou plochou a vykurovanou miestnosťou veľkú úlohu sálavý tepelný tok. Ide teda o teplovodné vykurovacie sústavy iného charakteru ako konvekčné vykurovacie sústavy, pri ktorých dodávku tepla teplonosnej látky. Rozlišujeme: veľkoplošné nízkoteplotné sústavy, veľkoplošné sústavy so zavesenými sálavými podstropnými plochami, sústavy so zavesenými sálavými panelmi (pásmi). Spoločným znakom všetkých týchto sústav je, že sa veľká časť tepla odovzdáva sálaním bez účasti vzduchu. Nižšia teplota vzduchu totiž zväčšuje tepelný tok konvenciou medzi človekom a okolím na úkor tepelného toku sálaním, čo človek pociťuje veľmi priaznivo. Výhodou sálavého vykurovania je teda predovšetkým dosiahnutie lepšej tepelnej pohody. Pretože sa nepoužívajú konvekčné vykurovacie telesá, nedochádza ani k veľkému pohybu prachu v miestnosti ani k jeho nadmernému vysušovaniu a prevádzka je hygienickejšia. Medzi nevýhody sálavého vykurovania patria predovšetkým vysoké obstarávacie náklady, veľká tepelná zotrvačnosť a náročnejšia prevádzka.
Nízkoteplotné Vykurovanie
Pri týchto sústavách tvorí vykurovaciu plochu strop, stena alebo podlaha miestnosti (alebo ich časti), v ktorých sú zabetónované „vykurovacie hady“ vytvorené z oceľových rúrok alebo rúrok s plastu. Tepelnú pohodu zabezpečuje vykurovacia sústava s nízkoteplotnými sálavými podlahovými plochami s teplotným spádom 45/30°C alebo stenovými plochami s teplotným spádom 60/40°C. Zdroj tepla pracuje s teplotným spádom 90/70° alebo 80/60°C. Úprava teplonosnej látky sa uskutočňuje v zmiešavacej armatúre a obeh pracovnej látky zabezpečuje obehové čerpadlo. Úprava teplonosnej látky sa môže uskutočniť aj v špeciálnom výmenníku tepla. Vykurovaciu plochu tvorí podlaha resp. stena, kde sú zabudované rúry z plastov, medi alebo z ocele. Povrchová teplota podlahy pri podlahovom vykurovaní je max. 28 až 29°C, pri stenovom vykurovaní do 40 až 50°C.
Veľkoplošné Sálavé Podlahové Vykurovanie
Podlahové teplovodné vykurovanie patrí medzi sálavé vykurovacie sústavy, pričom podiel sálavej zložky na celkovom prenose tepla z vykurovacej plochy je podstatne vyšší ako tok tepla konvekciou. Pri tomto type vykurovania je rozloženie teplôt vo vertikálnom smere najideálnejšie zo všetkých spôsobov vykurovania obytných miestností. Teplota vykurovacej vody je spravidla nižšia ako 35 - 45°C. Vzhľadom na hygienické aspekty musí byť povrchová teplota plôch pri tomto type vykurovania max. 25 - 30°C. Na zamedzenie vzniku lokálnej tepelnej nepohody v dôsledku príliš vysokej povrchovej teploty, musí platiť podmienka, že max. povrchová teplota bude 29°C. Tento typ vykurovania sa odporúča aplikovať hlavne v nízkoenergetických objektoch s tepelnou stratou 15 - 20 W.m-3, resp. ročnou spotrebou energie 60 - 70 kWh. m-2. Keďže sa jedná o sálavé vykurovanie, nedochádza k nadmernému prúdeniu vzduchu, (ako je to u konvekčného vykurovania - pomocou radiátorov) a teda je znížená prašnosť.
Veľkoplošné Sálavé Stenové Vykurovanie
Stenové teplovodné vykurovanie patrí medzi sálavé vykurovacie sústavy, pričom podiel sálavej zložky na celkovom prenose tepla z vykurovacej plochy je podstatne vyšší ako tok tepla konvekciou (65% : 35%). Tento pomer pozitívne ovplyvňuje rovnomernosť prenosu tepla v interiéri a napomáha vytvárať teplotne homogénne uniformné prostredie. Teplota vykurovacej vody je spravidla nižšia ako 70 - 65°C. Vzhľadom na hygienické aspekty musí byť povrchová teplota plôch pri tomto type vykurovania max. 45 - 50°C. Tento typ vykurovania sa skôr hodí do miestností ako napr. obývacie izby, spálne, detské izby. Ich optimálne rozvrhnutie nám zabezpečí tepelnú pohodu v dome či byte, bezprašné prostredie a 20% úsporu energie na vykurovanie v porovnaní s klasickým vykurovaním.
Veľkoplošné Sálavé Stropné Vykurovanie
Stropné teplovodné vykurovanie patrí medzi sálavé vykurovacie sústavy, pričom podiel sálavej zložky na celkovom prenose tepla z vykurovacej plochy je podstatne vyšší ako tok tepla konvekciou (80% : 20%). Tento pomer pozitívne ovplyvňuje rovnomernosť prenosu tepla v interiéri a napomáha vytvárať teplotne homogénne uniformné prostredie. Teplota vykurovacej vody je spravidla nižšia ako 50 - 55°C. Vzhľadom na hygienické aspekty musí byť povrchová teplota plôch pri tomto type vykurovania max. 35 - 40°C. Podmienkou je dodržanie minimálnej svetlej výšky miestnosti, aby nedochádzalo k nadmernému osálaniu hlavy.
Veľkoplošné vykurovacie sústavy možno vyhotoviť aj ako zavesené vykurovacie registre kryté doskami vytvárajúcimi stropnú vykurovaciu plochu. Tým sa odstraňuje nevýhodná tepelná zotrvačnosť, možno použiť vyššie teploty teplonosnej látky, plochu možno zavesovať až dodatočne. Tieto sústavy sa aj ľahšie opravujú. Najčastejšie sa k rúrkam pripájajú dobre vodivé lamely, ktoré tvoria priam vykurovaciu plochu.
Elektrické Vykurovanie
Elektrické vykurovanie sa bude v budúcnosti uplatňovať predovšetkým v oblastiach mimo centralizovaného zásobovania teplom a mimo oblasti zásobovanej vykurovacím plynom. Základnou výhodou elektrického vykurovania je, že umožňuje bezobslužnú a vysokú hygienickú prevádzku. Preto sa v súčasnosti využíva v tých lokalitách, kde nieje žiaduce ďalšie zhoršovanie ovzdušia alebo kde je z iného dôvodu jeho použitie výhodné alebo ekonomické. Elektrická energia je však veľmi hodnotnou formou energie, ktorú možno premieňať na teplo len vtedy, ak sú splnené prísne podmienky ekonomickej prevádzky.
Priamovýhrevné Elektrické Vykurovanie
Priamovýhrevné vykurovanie je systém, pri ktorom sa elektrická energia priamo premieňa na teplo a dodáva sa do miestnosti. Ak prevláda konvekčná zložka odovzdávania tepla jedná sa o elektrický priamovýhrevný konvektor. Tieto zdroje tepla sa skladajú z rozvodu, regulácie a priamovýhrevných telies. Konvekčné zdroje sú stabilné alebo mobilné. Ak prevláda sálavá zložka odovzdávania tepla…
Radiátorové vs. Podlahové Vykurovanie
Radiátorové vykurovanie je založené na výraznej cirkulácii vzduchu v miestnosti. Charakteristický je najmä veľký rozdiel medzi teplotou vykurovacej plochy radiátora, teplotou vzduchu a teplotou stien miestnosti, z čoho pramení nízky pocit tepelnej pohody. Bežné je usadzovanie prachu a baktérií na radiátore a ich neustále vírenie spôsobené cirkuláciou vzduchu. Tento systém tiež neúmerne vysušuje vzduch z dôvodu vysokej povrchovej teploty. Dôležitú úlohu tu bezpochyby zohrávajú nízke investičné náklady takéhoto vykurovania, architektonicky však pôsobí v interiéri rušivo.
Podlahové vykurovanie kombinuje sálavú a cirkulačnú vykurovaciu zložku. Cirkulácia vzduchu vyvolaná prirodzeným pohybom teplého vzduchu nahor je výrazne nižšia ako u vykurovania radiátormi. Steny v miestnosti sú stále relatívne chladné, vzniká však výrazne lepší pocit tepelnej pohody vyvolaný ohriatím stien v miestnosti a stropu sálavou zložkou podlahy. V miestnosti je rovnomernejšie rozvrstvenie tepla. Vzhľadom k tomu, že hrúbka podlahy sa pohybuje v rozmedzí 6-10 cm, je nutné počítať s dlhšou dobou potrebnou na vyhriatie miestnosti, ale aj s potrebnou výškovou dispozíciou stavby.
Ústredné a Stenové Vykurovanie
Ústredné vykurovanie je príprava teplonosnej látky v ústrednom zdroji tepla, kde sa mení energia z paliva na teplo a odovzdáva sa teplonosnej látke, obyčajne vode, ktorá sa prostredníctvom potrubného rozvodu dostáva k vykurovacím telesám.
Stenové vykurovanie ponúka neviditeľné a relatívne rýchle vykurovanie, vytvára pocit tepla aj pri nižšej teplote vzduchu. Výsledný efekt tepelnej pohody závisí najmä od ohrevu stien a vzduchu.
Podlahové Vykurovanie: Moderné Riešenie pre Tepelnú Pohodu
Nová otvorená architektúra obytných priestorov si vyžiadala také stavebné materiály, ktoré by čistotou tvarov umožnili optické zväčšovanie interiérového priestoru. Dominantným znakom tejto architektúry sú veľké zasklené plochy a čisté línie bez rušivých tvarov. Ekonomizácia neobišla ani vykurovanie a tak sa do moderných rodinných domov navrhujú veľkoplošné nízkoteplotné podlahové sálavé vykurovacie systémy, ktoré sa považujú za jeden z najprogresívnejších spôsobov zabezpečenia tepelnej pohody obytného priestoru.
Pri podlahovom vykurovaní sa do konštrukcie podlahy zabudujú vykurovacie rúry, v ktorých prúdi teplonosná látka. Z podlahy zohriatej na teplotu cca 26 - 28 °C sála teplo do okolitého prostredia. Za ideálne sa považuje vykurovanie s takým vertikálnym rozložením teplôt po celej ploche miestnosti, keď v oblasti hlavy stojaceho človeka je teplota vzduchu cca o 2 - 3 °C nižšia ako pri nohách. Uvedenému ideálu rozloženia teplôt sa najväčšmi približuje sálavý spôsob vykurovania. Pri sálavom spôsobe vykurovania odovzdáva vykurovacia plocha tepelný tok sálaním (bez prostredníctva vzduchu interiéru). Tepelným tokom, ktorý vysiela povrch zahriatych tuhých telies (sálavých vykurovacích plôch), sú vlastne elektromagnetické vlny s dĺžkou vlny 0.78 až 400 μm (t.j. v rozsahu infračervenej časti spektra elektromagnetických vín) šíriace sa rýchlosťou 300 000 km.s·1. Pri sálavom vykurovaní je vykurovacou plochou obvykle niektorá zo stien ohraničujúcich vykurovaný priestor (strop, stena alebo podlaha). Vnútorné povrchové teploty stavebných konštrukcií, ktoré vytvárajú interiér, sú vyššie ako teplota vzduchu v takto vykurovanom interiéri. Povrchová teplota vykurovacej plochy musí byt nízka (40 až 50 °C pri stropnom, 55 až 60 °C pri stenovom a 25 až 30 °C pri podlahovom vykurovaní), čomu musí byt prispôsobená aj teplota teplonosnej látky. To má aj priamy vplyv na spotrebu primárnej energie.
Faktory Ovplyvňujúce Tepelnú Pohodu
Otázka zabezpečenia tepelnej pohody je pre človeka prioritná z hradiska fyziologického i hygienického, rovnako aj z hradiska spokojnosti a zdravotného stavu užívateľov vykurovaných interiérov.
Konštrukčné Vyhotovenie Sálavých Vykurovacích Plôch
Konštrukčné vyhotovenie sálavých vykurovacích plôch býva veľmi rôznorodé:
- Vykurovacia plocha je zabudovaná: V tomto prípade je povrch plochy stavebnej konštrukcie zahrievaný teplou vodou prúdiacou rúrkovými hadmi (registrami), pričom rúrky sú zabetónované v stavebnej konštrukcii. Vykurovacia plocha je teda nedeliteľnou súčasťou stavebnej konštrukcie.
- Vykurovacia plocha je samostatná: Je to zahrievaná doska a môže byt upevnená na niektorej zo stavebných konštrukcií. Sálavé vykurovacie dosky, ktoré sa umiestňujú na stavebné konštrukcie v miestnosti (alebo i voľne v priestore), sú najčastejšie kovové, keramické alebo sklené. Moderné suché výstavby zo sadrokartónu tiež umožňujú skryté zabudovanie vykurovacích hadov do stien interiérov.
Ak je vykurovací had (register) súčasťou podlahy daného interiéru, hovoríme o podlahovom vykurovaní. Ide o vykurovací systém, ktorý sa vzhľadom na mnohé pozitívne vlastnosti v čoraz väčšej miere začína používať v bytovej výstavbe, najmä v rodinných domoch. Podlahové vykurovanie je vhodné do miestností s akýmkoľvek spôsobom využitia. V miestnostiach s dlhodobým pobytom osôb sa odporúča maximálna teplota vykurovanej podlahy 28 - 29 °C (ide o obytné a administratívne budovy). Do miestností s krátkodobým pobytom (kúpeľne, chodby a iné) je maximálna odporúčaná teplota 32 °C a v miestnostiach, kde sa pracuje (pracujúca osoba je v stoji). 26 °C. Vzhľadom na limitovanú maximálnu prípustnú hodnotu povrchovej teploty vykurovacej podlahy musí byt aj teplota teplonosnej látky (teplá voda) podstatne nižšia ako pri teplovodnom vykurovaní konvekčnými vykurovacími telesami.
Mokrý Spôsob Vyhotovenia Podlahového Vykurovania
Najčastejšie sa podlahové vykurovanie vyhotovuje mokrým spôsobom. Vykurovacie rúrky sú uložené v betónovom potere priamo nad tepelno-zvukovou izoláciou. Betónový poter slúži ako roznášacia vrstva na prenos zaťaženia od nábytku, osôb a zároveň aj ako podklad pod nášľapnú vrstvu. Pretože treba počítať aj s dĺžkovou rozťažnosťou a zmrašťovaním betónového poteru, musí byt jeho kvalita veľmi vysoká (poter triedy B 20). Ideálny miešací pomer: 150 kg štrkopiesok- frakcia 0- 4 mm, 100 kg štrkopiesok- frakcia 4 - 8 mm, 50 kg cement, 20 l vody a 2,5 kg plastifikátora na lepšiu spracovateľnosť. Túto skutočnosť nesmieme podceniť, hoci ide o dĺžkové zmeny v mm. Ešte pozornejšie treba pracovať pri zaizolovaní stykov stien s poterom, v ktorom sú vykurovacie rúrky zabudované. Podlahy musia byť vyhotovené ako plávajúce! Preto po obvode stien, stĺpov, zárubniach či prechádzajúcich potrubiach treba nainštalovať okrajové izolačné pásky s hrúbkou minimálne 8 mm. Starostlivé ukladanie okrajovej izolačnej pásky je dôležité pre zamedzenie vzniku· akustických mostíkov a neobmedzené roztiahnutie betónovej mazaniny. Podľa DIN 18560, diel 2 musí okrajová izolačná páska umožňovať pohyb betónovej mazaniny minimálne 5 mm. Okrajová izolačná páska musí byť odrezaná a zakrytá až po uložení krycej vrstvy podlahy.
Izolácia Pod Podlahové Vykurovanie
Ak budeme podlahové vykurovanie inštalovať na hrubé podlahy v priamom styku so zeminou, izolácie proti vode, zemnej vlhkosti a spodnej vode je nutné vykonať veľmi svedomito a na všetkých stenách musia byť vytiahnuté do výšky 180 mm. Nezabudnite zohľadniť, či tieto izolácie sú alebo musia byť len vodotesné, alebo aj parotesné. Ak sú na ochranu napr. proti zemnej vlhkosti podľa DIN 4117 použité bitúmenové izolačné pásky, je bezpodmienečne žiaduce položiť pod tepelnoizolačné materiály z polystorolu vhodnú izolačnú fóliu z PE. Ďalším krokom je starostlivé prekrytie tepelnej izolácie vhodnou krycou fóliou, ktorej úlohou je zabezpečiť, aby tekuté cementové mlieko z poterov nezatieklo pod tepelnú izoláciu. Vznikli by totiž zvukové a tepelné mosty.
Dilatácia Podlahy
Pri plochách väčších ako 40 m2 a jednej dĺžke 8 m musíme plochy dilatovať. Obmedzením veľkosti plochy pateru zabránime nekontrolovaným trhlinám. Platí zásada, že register vykurovacích rúrok a pole pateru musia korešpondovať. Dilatácia nikdy nesmie prechádzať cez vykurovací register! Len pripojovacie potrubia môžu krížiť dilatačné škáry a musia byť v chráničke presahujúcej na každú stranu dilatácie min. 20 cm. Dilatačné škáry musia byť v každom dverovom otvore. Preto by mal projekt stavby obsahovať aj plán dilatácií.
tags: #podlahove #vykurovanie #referat