Piešťany, známe kúpeľné mesto, sa pýšia bohatou históriou a kultúrnym dedičstvom. Medzi významné sakrálne stavby patrí aj Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie, ktorá prešla zložitým vývojom a dodnes zohráva dôležitú úlohu v živote miestnej komunity. Kolonádový most v Piešťanoch.
História a Vývoj Kaplnky
To, že kaplnka dnes stojí na svojom mieste, je okrem Božej pomoci aj ukážkou vytrvalosti a obetavosti mnohých ľudí. Vrátime sa do obdobia konca 19. storočia.Neveľký, jednoloďový, novogotický sakrálny objekt postavili v roku 1897 podľa projektu neznámeho autora, ako náhradu za zbúranú barokovú kaplnku sv. Jána Nepomuckého, ktorá svojho času stála v susedstve bývalého Panského hostinca. Kaplnku zasvätili Božskému srdcu Ježišovmu. Zariadenie eklekticisticky poňatého interiéru pochádza z poslednej štvrtiny 20. storočia.
V sobotu 3. júna bola Piešťanská Kaplnka Božského Srdca Ježišovho dejiskom pontifikálnej svätej omše, ktorá sa konala pri príležitosti 100. výročia stretnutia troch cisárov v našom meste. Počas nej bola v kostolíku pri Kolonádovom moste slávnostne uložená relikvia posledného habsburského panovníka a blahoslaveného Karola Rakúskeho. Omšu celebroval emeritný trnavský arcibiskup Mons Ján Sokol. Dobovú atmosféru dotváral c. a k. dychový komorný orchester a zúčastnil sa jej arcivojvoda Georg Habsburg-Lothringen, ktorý je vnukom blahoslaveného rakúsko-uhorského panovníka a generálny adjuntant Peter Pritz.
Plány na Nový Kostol a Kláštor
V rokoch 1933 - 1934 vypracoval Ľudovít Winter, vtedajší riaditeľ a nájomca kúpeľov, plán, podľa ktorého sa malo v Piešťanoch, v časti Floreát, postaviť gymnázium, kostol a internát, ktoré by zveril do starostlivosti niektorej rehoľnej spoločnosti. Žiaľ, plán sa nezrealizoval pre nedostatok dostupných odborníkov. S viceprovinciálom slovenskej SJ (Spoločnosť Ježišova, ľudovo „jezuiti") P. Rudolfom Mikušom sa však dohodli, že k plánom sa môžu vrátiť neskôr.
Rozrastajúcim sa Piešťanom chýbal najmä nový kostol, pretože starý kapacitne nestačil a bol aj ďaleko od nových mestských štvrtí. Pán Winter teda pokračoval v organizačných prípravách. 27. 2. 1939 Obecná rada v Piešťanoch vyhovela žiadosti Katolíckej školskej stolice o stavbu jezuitského kláštora. Obecná rada rozhodla o darovaní pozemkov na tento účel o výmere 6000 m2 „na Váhovom rade" (juhovýchodný okraj mesta). Pozemok však nebol dobre situovaný a centrum mesta by bolo naďalej bez kostola. Malá „kúpeľná kaplnka" pri sklenenom moste bola primalá, aby suplovala funkciu kostola pre obyvateľov centra.
Prečítajte si tiež: Útulná kúpeľňa s hnedým obkladom
Provinciál P. Rudolf Mikuš však rozhodol, aby sa jezuita P. Ľudovít Eiselle po dohode s dekanom Šindelárom natrvalo usadil v meste, s úlohou pripraviť založenie domu SJ a stavbu kostola. 25. 9. 1939 vystavil apoštolský administrátor ThDr. Pavol Jantausch poverovaciu listinu, v ktorej dáva súhlas na zriadenie rehoľného domu.
Problémy s Pozemkom a Vojenským Ústavom
S pozemkom pre kostol však boli naďalej problémy. Ako vhodné miesto pre kláštor a kostol sa javil objekt Vojenského kúpeľného ústavu, ktorý bol pomerne málo využívaný vojakmi. Prebehlo niekoľko rokovaní zástupcov mesta, štátu aj cirkvi. P. Eiselle dal na žiadosť Ministerstva národnej obrany vypracovať projekt kostola architektovi B. Szönyimu a prof. Wimmerovi. Padlo niekoľko prísľubov, ale nakoniec sa 11. 3. 1941 ukázalo, že vojaci len naťahovali čas a robili obštrukcie. Jezuitom tým však spôsobili nemalé finančné výdavky. Zámer s Vojenským kúpeľným ústavom sa teda nepodarilo zrealizovať.
Medzitým zámer už nemohli podporovať bratia Winterovci, lebo boli vo vyšetrovacej väzbe v Bratislave pre ich židovskú minulosť, hoci v tej dobe boli už vyše 30 rokov pokrstení a v Slovenskom štáte dostali prezidentskú výnimku z protižidovských zákonov. Aj keď ich 18. 3. 1941 prepustili z väzenia, mladší z nich ochorel a druhý sa najprv z obavy pred represáliami skrýval a napokon ho aj tak internovali v záchytnom tábore v Seredi a deportovali do koncentračného tábora Terezín v Čechách. Starší sa dožil konca vojny a istý čas pôsobil ako zamestnanec firmy Floreat, ktorú sám založil. Po nastolení marxistického režimu sa však čoskoro dostal do nemilosti komunistov a v roku 1949 ho prepustili z práce.
Získanie Župnej Nemocnice
Po dlhších rokovaniach s Ministerstvom vnútra a Ministerstvom financií sa ako vhodné miesto ukazovala stará Župná nemocnica. Prezidiálny šéf Ministerstva vnútra, Dr. Izidor Koso, priznal, že táto pomerne malá nemocnica je zastaraná a štát na ňu iba dopláca, že pre štát by bol jej odpredaj výhodný, hoci aj za nižšiu cenu. 3. 1. 1942 zástupcovia Ministerstva vnútra odovzdali pozemok a budovy Župnej nemocnice do správy a užívania Spoločnosti Ježišovej. Garantom finančnej úhrady mala byť obec Piešťany.
Prestavba na Kaplnku Sedembolestnej Panny Márie
P. Eiselle so spolupracovníkmi urobili z dvoch väčších miestností kaplnku s kapacitou asi 500 ľudí a v obytnej časti upravili tri izby. Na plánovanie a vykonanie stavebných prác sa podujal pán staviteľ Brokeš, stolárske práce robil pán Vavro a maliarske pán Guriš. Pôvodný oltár darovali pátrom jezuitom sestry uršulínky z Trnavy. Do Piešťan ho priviezli 19. 1. 1942. Začiatkom marca zavesili na dvore pri kaplnke malý, ale zvučný zvon. Kaplnka sa zakrátko naplnila, a ani tri nedeľné omše nestačili. Preto v letnom období slúžili omše na dvore, kde sa vošlo oveľa viac ľudí. Organ a organistu chránil košatý orech uprostred dvora, veľa ľudí však stálo priamo na slnku.
Prečítajte si tiež: Výber madiel do kúpeľne OBI
Na základe predbežných odhadov očakávali jezuiti platbu za schátraný a neužitočný objekt 100 000 až 200 000 korún. 7. 5. 1942 sa však dozvedeli, že Ministerstvo vnútra žiada 600 000 korún. To však bola suma, ktorú nemohli uhradiť ani jezuiti, ani obec ako garant kúpy. Nastalo horúčkovité vyjednávanie a vysvetľovanie pôvodných podmienok pozvania jezuitov do Piešťan, doložených zápisnicou z 20. 4. 1935. Napokon sa celý prípad priaznivo doriešil v marci 1943, keď sa Ministerstvo vnútra uspokojilo so sumou 150 000 korún. Sumu nakoniec zaplatila obec ako svoj príspevok na stavbu nového kostola.
Keď bol objekt vo vlastníctve rehole, mohli sa začať práce na zväčšení kaplnky. Kaplnka dostala podobu písmena L a bola takto činná až do roku 1997. V dome sa nadstavili aj manzardky, ktoré slúžili pre ubytovanie jezuitov. Na prestavbu prispel Župný úrad v Trenčíne sumou 50 000 korún. Stavebným robotníkom pomáhali aj väčší miništranti a ženy z mesta. Nová kaplnka mohla prijať až do 900 ľudí už v novembri 1943. Vdp. Alexander Šindelár, miestny dekan, vysvätil kaplnku Sedembolestnej Panny Márie 14. 11. 1943.
O naliehavej potrebe kaplnky svedčí fakt, že ju ľudia dostatočne napĺňali napriek tomu, že cez sviatok v nej slúžili 4 omše a vo všedný deň 2.
Ohrozenie Počas Vojny a Následné Obdobie
Kaplnka bola ohrozená aj na sklonku 2. svetovej vojny. Ustupujúci nemeckí vojaci dostali príkaz vyhodiť do vzduchu budovu starej pošty v tesnom susedstve. Keď ich Piešťanci prosili, aby to nerobili, vojaci im vysvetlili, že keby neposlúchli príkaz, postrieľali by ich. Vojaci dokonca začali hĺbiť šachtu na trhaviny. Z neznámych dôvodov však nakoniec iba zničili ústredne, ale budovu nechali stáť. Len okná na kaplnke rozbil výbuch na sklenenom moste vzdialenom asi kilometer.
Od roku 1946 bol zriadený Prípravný výbor pre stavbu nového kostola, ktorý zhromažďoval milodary na stavbu nového kostola. Bola založená Mariánska kongregácia, počas 2. svetovej vojny tu bol istý čas umiestnený Teologický inštitút SJ, ktorý sa musel presťahovať z "partizánskej" Banskej Bystrice. Študenti usporadúvali akadémie a hrali divadlá z ktorých výťažok venovali na stavbu kostola. Do dvora sa už privážal aj materiál na nový kostol.
Prečítajte si tiež: Nadčasová elegancia v kúpeľni
- 4. 1950, krátko pred polnocou, komunisti so zbraňami v ruke násilne ukončili činnosť rehole. Odviezli všetkých rehoľníkov a skonfiškovali aj financie na stavbu nového kostola vyzbierané ako milodary.
V roku 1968 sem prišiel P. Michal Petráš SJ, ktorý spravoval kaplnku do roku 1972. Potom mu komunisti v rámci "normalizácie" odobrali štátny súhlas. V roku 1971, v rámci liturgickej obnovy podľa záverov II. vatikánskeho koncilu, farský úrad zabezpečil pre kaplnku nové liturgické zariadenie, elektrifikáciu a vymaľovanie. Priľahlé budovy rezidencie slúžili ako rekreačné zariadenie pre kňazov a cirkevných zamestnancov.
Systematická pastorácia bola obnovená až 6. januára 1990, kedy sem prišiel ako prvý P. Ján Revák SJ, ktorý spolu s P. Jozefom Porubčanom SJ a P. Michalom Potockým SJ začali písať nové dejiny piešťanskej komunity.
Exercičný dom v Piešťanoch stal známym na celom Slovensku. A to aj napriek nevyhovujúcim priestorovým podmienkam.
Výstavba Nového Kostola a Exercičného Domu
V roku 1995 vedenie slovenskej provincie SJ rozhodlo, že sa konečne splní plán P. Eiselleho SJ. Bol postavený nový komplex, ktorý zahŕňa stavbu nového kostola aj exercičného domu. Kostol posvätil 11. 10. 1997 J. E. Mons. Dominik Tóth a exercičný dom J. E. Mons. Vladimír Filo 26. 5. 2000. Stará kaplnka bola v prevádzke dokonca aj počas prvej fázy výstavby nového kostola, ktorý stojí na jej mieste.
Aj nový kostol je zasvätený Sedembolestnej Panne Márii. Podľa tradície sa však stále volá kaplnkou. Autormi stavby sú Ing. arch. Ľubomír Mrňa a Ing. arch. Marcel Kajlich. Liturgické zariadenie je od architekta Ľudovíta Chmelára. Sochy Panny Márie a zmŕtvychvstalého Ježiša (umiestnené z ľavej a pravej strany nad oltárom) od Doc. Akad. sochára Milana Lukáča. Krížovú cestu namaľoval akademický maliar Ladislav Záborský v roku 1997. Eklektický bočný oltár je ponechaný zo starej kaplnky.
Snaha o vybudovanie exercičného domu vzišla z exercičných tradícií jezuitov. Snažili sa vytvoriť čo najlepšie vonkajšie podmienky pre tých, ktorí si chcú usporiadať svoj život v súlade s Božou vôľou. A tak majú dnes k dispozícii exercičnú kaplnku, kuchyňu a jedáleň. Exercitanti sú ubytovaní v 29 jednoposteľových izbách. Každá izba má svoje samostatné sociálne zariadenie. Exercície tu absolvuje priemerne viac ako 1000 veriacich za rok, vrátane kňazov a rehoľníkov.
Až do postavenia nového farského kostola sv. Cyrila a Metoda patrila kaplnka k najnavštevovanejšiemu kostolu v Piešťanoch, lebo starý farský kostol je v Starých Piešťanoch, pomerne ďaleko od centra. Kaplnka je známa aj každodenným spovedaním pri každej sv. omši, čo radi využívajú nielen veriaci z Piešťan, ale aj z okolia.
Liturgický Kalendár a Čas Svätých Omší
Kostol v Piešťanoch pravidelne informuje svojich veriacich o liturgickom kalendári a dôležitých oznamoch.Kostol v Piešťanoch pravidelne informuje o časoch svätých omší.
Ostatné Sakrálne Pamiatky v Piešťanoch
Okrem Kúpeľnej kaplnky Božského Srdca Ježišovho a Kostola Sedembolestnej Panny Márie, Piešťany ponúkajú aj ďalšie sakrálne pamiatky, ktoré stoja za zmienku:
- Ruina sakrálneho objektu (Detvianska 9): Kultúrna pamiatka datovaná do 16. storočia. Ide o jediný hmotný doklad stavebnej činnosti v stredovekých Piešťanoch zachovaný in situ. Gotický chrám bol pravdepodobne súčasťou stavebného komplexu, azda johanitského kláštora, a bol poškodený v roku 1813.
- Rímskokatolícky farský kostol sv. Štefana kráľa (Štefánikova 138): Klasicistický kostol, ktorý slúži veriacim od roku 1831. Postavili ho na mieste odstráneného staršieho chrámu.
- Evanjelický a. v. kostol (Pod Párovcami 1): Jednoloďový, novogotický chrám postavený v roku 1905 podľa projektu J. Krátkeho.
- Kostolík Krista Kráľa (Kocurice): Filiálny rímskokatolícky kostol v Kocuriciach, postavený v roku 1997 podľa návrhu arch. Ľ. Mrňu.
Winterovci a Ich Prínos pre Piešťany
Súčasné Piešťany vďačia za svoj atraktívny vzhľad do veľkej miery rodine Winterovcov, ktorá naštartovala premeny nenápadnej dediny na moderné mesto so známymi kúpeľmi. Líder premien, Ľudovít Winter, nastúpil na miesto riaditeľa kúpeľov po smrti otca Alexandra, v roku 1909 ako 39 ročný. Nebol však na riadenie vznikajúceho kolosu sám.
Mestský aj kúpeľný park, secesné stavby hotela Thermia palace i liečebného domu Irma, kúpeľný dom Pro Patria, socha barlolamača, kúpeľná kaplnka a ďalšie budovy v Piešťanoch dnes okrem názvu centrálnej ulice na pešej zóne pripomínajú Winterovcov. O zásluhách rodiny Winterovcov pri budovaní Piešťan a ich kúpeľov sa desaťročia nesmelo verejne hovoriť.V Piešťanoch pred rokom pribudlo významné a pôsobivé umelecké dielo. Bronzový Ľudovít Winter sedí na lavičke, na ktorej je dosť miesta aj pre okoloidúceho. Už po odhalení sa socha stala turistickou atrakciou, pri ktorej si mnohí robia fotografie. Iniciátorom jej vytvorenia však išlo v prvom rade o vzdanie úcty a pripomenutie si zásluh Ľudovíta i celej rodiny Winterovcov pri budovaní mesta i kúpeľov. Autorom monolitu je akademický sochár Roman Hrčka, ktorý pôsobí v Nových Zámkoch, odkiaľ aj pochádza.