Úvod
Slovensko je krajina bohatá na kultúrne a historické dedičstvo. V každom regióne sa nachádzali odvetvia výroby, ktoré boli pre dané územie charakteristické vďaka svojej polohe, prírodnému prostrediu a klíme. Vďaka tomu registrujeme množstvo technických pamiatok, ktoré sú cenným svedectvom a dokladom industriálnej histórie Slovenska. Tieto pamiatky si vyžadujú adekvátnu pozornosť a ochranu. Hoci v súčasnosti spravidla nie sú veľkým lákadlom pre účastníkov cestovného ruchu, pretože mnohé z nich chátrajú alebo sú verejnosti neprístupné, ich potenciál je obrovský. Viaceré technické pamiatky už prehrali svoj boj s časom, bezohľadnosťou alebo ľudským nezáujmom. Kategórie pamiatok majú široký rozsah, no jedno majú spoločné: dokazujú zručnosť a pracovitosť našich predkov. Často chodíme okolo nich a väčšinou si ich ani nevšimneme, alebo na ne hodíme iba letmý pohľad. Dlho boli mimo záujmu spoločnosti a obdiv si získavali iba od znalcov alebo historikov, napriek tomu, že sú dôležitou súčasťou kultúrneho dedičstva. Ochrana industriálneho dedičstva, jeho zachovanie a sprístupnenie širokej verejnosti by mala byť prioritná v rámci rozširovania ponuky cestovného ruchu. Je rovnako výnimočné a zaujímavé ako ostatné kultúrno-historické pamiatky.
Ciele Článku
Hlavným cieľom tohto príspevku je predstaviť vznik a vývoj technických stavieb na Slovensku s akcentom na územie okresu Komárno, ich význam a možnosti rozvoja v kontexte s cestovným ruchom po kompletnej revitalizácii a sprístupnení širokej verejnosti. Prírodné podmienky na Podunajskej nížine predurčili toto územie k vzniku tradičných poľnohospodárskych remesiel, v súvislosti s ktorými vznikli technické pamiatky. Ďalším cieľom je podrobná charakteristika a história jednotlivých technických stavieb a pamiatok v komárňanskom okrese.
Technické Pamiatky na Slovensku
Technické pamiatky sú súčasťou kultúrnych pamiatok, tvoriacich náš pamiatkový fond. Pod týmto pojmom rozumieme nehmotné i hmotné dôkazy o vývoji spoločnosti, umení, vede, technike a iných odvetviach ľudskej činnosti. Medzi technické pamiatky v rámci ich ochrany zaraďujeme aj súbor vecí, ktoré sú ich nevyhnutnou súčasťou. Z pohľadu štátnej pamiatkovej ochrany a starostlivosti zaraďujeme medzi kultúrne pamiatky také historické technické objekty, ktoré v rámci základného delenia spĺňajú kritérium pamiatky. Technické pamiatky sú charakterizované ako úžitkové diela, ktorých technická hodnota a účelová funkcia je dominantná a rozhodujúca pre ich vznik a existenciu. Popri technických parametroch je dôležitá aj ich hodnota historicko-dokumentárna a urbanistická. Označujú sa tiež ako pamiatky výroby, techniky a vedy.
Územie Slovenska sa nachádza na križovatke starých európskych ciest, na ktorých sa stretávalo množstvo kultúrnych vzorov najrôznejšieho pôvodu. Aj vďaka tomu sa rýchlo rozvíjala kultúra, veda a technika. Patria ku kultúrnemu dedičstvu Európy a v niektorých oblastiach predstavujú vrchol vtedajšieho technického progresu vo svete. Príkladom na Slovensku je rozkvet a produkcia stredovekého a novovekého baníctva, hutníctva a iných s nimi súvisiacich odvetví jedinečnej techniky a výroby. Patrí k nim napríklad kremnická mincovňa z roku 1328, Thurzovsko-fuggerovský banskobystrický mediarsky koncern, použitie strelného prachu v baníctve v roku 1627 v Banskej Štiavnici, založenie prvej baníckej vysokej školy, Baníckej akadémie v roku 1735.
Hlavným zamestnaním obyvateľstva na Slovensku bolo až do polovice 20. storočia poľnohospodárstvo. S ním sa bezprostredne spájajú remeselnícke dielne a rozličné zariadenia výroby, ktoré pomenúvame ako ľudové technické pamiatky. Najviac sa z nich na Slovensku vyskytujú kováčske vyhne a vodné mlyny. Z manufaktúrneho obdobia výroby 18. storočia sa na Slovensku zachovalo málo pôvodných objektov. S nástupom priemyselnej revolúcie v druhej polovici 19. storočia zanikajú staré technické diela a tradičné výrobné metódy. Za najvýraznejší technický znak priemyselnej revolúcie sa považuje parný stroj a celé 19. storočie sa poeticky nazýva aj „storočím pary“. Nastáva rozvoj železníc s parnou trakciou, textilnej výroby, mlynárskeho priemyslu, cukrovarníctva, papiernictva, drevárstva, sklárstva, liehovarníctva i garbiarstva. Predstavujú tzv. klasický typ priemyselného kapitalizmu, rozvíjali sa na báze domácej surovinovej základne. Od 90. rokov 19. storočia nastupuje druhá priemyselná revolúcia, spojená so zavedením elektrickej energie, rozvíja sa elektrotechnický a chemický priemysel, čoho príkladom je najmä Bratislava. Nastala jednoznačná prevaha priemyselnej výroby nad manufaktúrnou a remeselnou a tieto spôsoby výroby zanikajú.
Prečítajte si tiež: Ako vybrať správne dvierka na komín
Záchrane a ochrane starých technických diel a výrobných zariadení sa začala venovať pozornosť až v medzivojnovom období. Do centra pozornosti sa dostali najmä veľkolepé slohové pamiatky profánnej a sakrálnej architektúry. Na ich záchranu a ochranu vznikol v roku 1951 Slovenský pamiatkový úrad. K ochrane technických pamiatok na Slovensku prispievajú aj technické múzeá. Súpis zachovaných technických pamiatok v teréne sa uskutočnil v 70. rokoch 20. storočia a vytvorili sa tiež programy na ich záchranu. V ústrednom zozname pamiatkového fondu je v súčasnosti evidovaných 379 technických pamiatok najmä z oblasti baníctva a hutníctva. Väčšinou sú to ústia a portály štôlní, dedičných štôlní, šachty, ťažné veže, ale aj pamiatky rôznych druhov dopravy a ľudovej techniky, najmä vodné mlyny, ktoré predstavovali najrozšírenejšie a teda najpočetnejšie tradičné výrobné zariadenia na slovenskom vidieku. Niektoré technické pamiatky zahrňujú viaceré pamiatkové objekty, ktorých je spolu 561. Myšlienka ich ochrany a súpisu sa uplatňovala už v medzivojnovom období, ale zlyhala na nedostatku finančných prostriedkov a odborníkov.
Ako prvé začalo so súpisom technických diel v konkrétnych regiónoch Technické múzeum v Košiciach s pomocou odborných pamiatkových úradov. Do skupiny týchto pamiatok zahrnuli výrobné objekty v dedinskom prostredí (mlyny, stupy, valchy, píly), objekty manufaktúr a starších tovární, banské diela (štôlne, šachty, ťažné zariadenia, vodné nádrže, banské mlyny, huty, úpravne a hámre na spracovanie kovov) a dopravné stavby (vozovne, železničné budovy, kamenné, železné i drevené mosty a horské úzko koľajové železnice). Väčšinu následne zapísali do štátneho zoznamu nehnuteľných pamiatok a v súčasnosti sa pri stavebných prácach v blízkosti dodržiava ich ochrana. Mnohé technické stavby sú v zlom alebo kritickom stave, pretože prestali byť udržiavané pri strate ich pôvodnej funkcie. Jedinou motiváciou je kultúrny záujem o zachovanie dokladov o rozvoji techniky. Tak boli zrekonštruované opálové bane v Dubníku, zachránená bola chátrajúca vysoká pec v Červeňanoch a na múzejné účely bol upravený hámor v Nižnom Medzeve. Zvláštna pozornosť sa venuje Solivaru v Prešove, ktorý bol vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku. S cieľom zachrániť niektoré banské štôlne a strojovú banskú techniku bolo zriadené Slovenské banské múzeum v Banskej Štiavnici, ktoré zhromažďuje opustenú banskú techniku.
Technické Múzeum v Košiciach
Postavenie tohto múzea je na Slovensku špecifické. Zamerané je na ochranu a záchranu historických technických pamiatok. Je jediné svojho druhu na Slovensku. Do jeho pôsobnosti patrí aj zhromažďovanie, dokumentovanie a výskum v oblasti histórie pamiatok vedy, výroby a techniky na území Slovenska. Súpis nehnuteľných technických pamiatok bol ukončený v roku 1972. Evidovaných bolo 394 z rôznych odvetví, v súčasnosti ich počet presahuje 500. K spresneniu počtu technických pamiatok na Slovensku je potrebné zosúladiť zoznamy Technického múzea v Košiciach a Pamiatkového úradu Slovenskej republiky. Múzeum je jedným z garantov revitalizácie priemyselného dedičstva na Slovensku.
Hámor Medzev
K prioritným projektom technického múzea v Košiciach, ktoré sú zamerané na rekonštrukciu pamiatok, patrí Hámor Medzev. Tento hámor sa začal rekonštruovať v roku 2008 s cieľom zachovať unikátne tradície v regióne. Výroba v medzevskom hámre mala v minulosti veľký význam nielen na území Slovenska, ale aj v celej Európe a trvala viac ako šesť storočí. V roku 1933 bolo v tejto oblasti v prevádzke 95 hámrov, v roku 1955 už iba 35 hámrov a v roku 1960 prebiehali už len príležitostné práce v štyroch až piatich hámroch. V 60. rokoch 20. storočia bola táto špeciálna maloželeziarska výroba nahradená priemyselnou. Medzevský hámor slúžil spočiatku ako školský hámor pre miestnych kováčov, neskôr ho od posledného majiteľa Jozefa Tischlera odkúpilo Slovenské technické múzeum v Košiciach. V súčasnosti je evidovaný ako chránená technická pamiatka a na jeho rekonštrukciu boli vyčlenené obmedzené finančné prostriedky z Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
Solivar pri Prešove
Ďalším významným projektom Slovenského technického múzea v Košiciach je rekonštrukcia Solivaru pri Prešove, ktorá prebehla v rokoch 2009 - 2011. Objekt je vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku. Sklad soli v máji 1986 vyhorel. Bol najvýznamnejšou súčasťou unikátneho komplexu technických objektov tejto Národnej kultúrnej pamiatky. Nachádza sa tu aj huta, varňa, šachta Leopold, klopačka a kováčske dielne. Požiar zničil najdôležitejšie súčasti interiéru, najmä nenapodobiteľnú svorníkovú drevenú konštrukciu krovu - zachovali sa len zvislé konštrukcie bez výplne. Od vzniku požiaru objekt chátra, je v havarijnom stave a nenachádza sa tu žiadne technické vybavenie. Po rekonštrukcii tu má vzniknúť viacúčelový objekt s dvoma podlažiami a vysokou strechou.
Prečítajte si tiež: Komplexný pohľad na elektrické vykurovanie
Karlova Huta - Vlachovo
Táto vysokopecná huta sa nachádza pri sútoku rieky Slaná a potoka Dobšiná v rožňavskom okrese. V roku 1843 ju postavil gróf Karol Andrássy, vďaka ktorému nesie v súčasnosti meno „Karlova huta“. V blízkosti je zlievareň na výrobu zariadení pre liehovarnícky priemysel. Surové železo sa spracovávalo v miestnych hámroch, prípadne sa na trhu ponúkalo nespracované. Zo spomínanej vysokopecnej huty sa zachovala vysoká pec vrátane prevádzkovej budovy. Rekonštrukcia vysokej pece bola zabezpečená Slovenským technickým múzeom v Košiciach v roku 1992. V rokoch 2009 až 2011 bola zaradená v rámci projektov múzea aj rekonštrukcia tejto jedinečnej pamiatky Gemera. Hlavným cieľom rekonštrukcie je začleniť Hutu Karol medzi kultúrno-priemyselné pamiatky rámci projektu Stredoeurópskej železnej cesty. Po rekonštrukcii má objekt disponovať priestormi pre muzeálne, dokumentačné a výstavné účely.
Technické Pamiatky v Okrese Komárno
Prírodné podmienky, poľnohospodárstvo a vodné toky ako typické znaky komárňanského okresu sú hlavnými indikátormi vzniku množstva technických pamiatok. Podunajská nížina, známa ako obilnica Slovenska, je charakteristická mierne zvlnenými pahorkatinami a úrodnými rovinami. Prevláda maďarsky hovoriace obyvateľstvo. Pocit exotickosti posilňuje existencia množstva pamiatok z obdobia Rímskej ríše a tureckej expanzie zo 16. a 17. storočia. Kvalita a služby cestovného ruchu napredujú najmä vďaka termálnym prameňom a kúpaliskám, ktoré sú pre tento región charakteristické. Zaujímavými sa stávajú aj architektonické, kultúrno-historické a technické pamiatky, predovšetkým vodné mlyny, vidiecke panské sídla, pevnosti a románske kostolíky. Nepredstaviteľné čaro ponúkajú lužné lesy a nížinná krajina s množstvom riečnych korýt a ramien, kaštieľskymi parkmi a agátovými hájikmi. Podunajskú pahorkatinu a Podunajskú nížinu môžeme považovať aj za kráľovstvo šiestich riek: Váhu, Dunaja, Nitry, Hrona, Ipľa a Žitavy. Dunajské ramená a tok Malého Dunaja sa nachádzajú v lužných lesoch a poskytujú jedinečnú scenériu s vodnými mlynmi. Dlhým ramenom rieky Dunaj sa vyčlenil najväčší vnútrokontinentálny európsky ostrov - Žitný ostrov.
Parná Prečerpávacia Stanica Medzi Obcami Patince a Virt
Pri prehradenom ústí starej Žitavy do Dunaja pri obci Virt sa zachovala zaujímavá technická pamiatka - parná prečerpávacia stanica z roku 1897. Je súčasťou sústavy prečerpávacích staníc, ktorých účelom bolo prečerpávanie vnútorných a priesakových vôd za hrádzu. Neskôr sa dobudovala v rokoch 1884 - 1896 protipovodňová hrádza Dunaja, ktorej celková dĺžka dosahovala takmer 250 kilometrov. Napriek tomu v rokoch 1897 a 1899 pretrhli hrádze „storočné“ povodne. Pri obci Číčov bola v roku 1896 postavená prvá prečerpávacia stanica. O rok vznikli ďalšie tri parné prečerpávacie stanice v obciach Martovce, Patince a Lándor. Spĺňali svoj účel až do povodne v roku 1965 a niektoré zariadenia slúžili po technickej modernizácii až do polovice 70. rokov 20. storočia.
Objekt parnej prečerpávacej stanice v Patinciach tvorí budova strojovne s tehlovým komínom. Strojovňa je prízemný objekt s nízkou sedlovou strechou. Bočné krídlo tvorí kotolňa, resp. skladovací priestor. Strojovňa má pôvodné technologické zariadenie. Čerpacia stanica pozostáva z dvoch čerpacích strojov, ktoré dodala anglická firma Nicholson. Vo veľmi dobrom stave je udržiavaná ako kultúrna pamiatka. Tehlový komín siaha až výšky 38 metrov. Technické vybavenie objektu - parné stroje a čerpadlá, boli prísne strážené a udržiavané do takej miery, že by boli aj dnes schopné prevádzky. V súčasnosti už hladinu rieky Dunaj udržuje neďaleká elektrická prečerpávacia stanica. Parná prečerpávacia stanica ukončila svoju činnosť v roku 1976 a nahradila ju stanica s dieselovými motormi. Prečerpávacia stanica s elektrickým pohonom je v prevádzke od roku 1986.
Mosty Komárňanského Okresu
Poloha mesta Komárno a jeho okresu, ohraničená veľkými vodnými tokmi Dunaja, Nitry a Váhu, predurčila toto územie na vznik množstva mostov. V minulosti tu boli len provizórne mosty, ktoré slúžili predovšetkým na vojenské účely. Boli to spočiatku drevené loďové - plávajúce mosty. Most, ktorý spájal brehy Dunaja na území súčasného Maďarska a Slovenska plával na 79 člnoch. Na tomto moste bola jednoduchá, šesť metrov široká vozovka a dvojmetrový chodník pre peších.
Prečítajte si tiež: Sprievodca inštaláciou plynového kotla
Alžbetin Most
Tento most z rokov 1891 až 1892 sa nachádza na slovensko-maďarských hraniciach. Je to prvý oceľový most cez Dunaj v tejto oblasti. Nesie názov po manželke Františka Jozefa - rakúskeho cisára a uhorského kráľa. Približne v strede mosta prechádza hranica medzi Slovenskom a Maďarskom. V súčasnosti jeho kapacita nevyhovuje rastúcemu počtu vozidiel a preto sa realizuje projekt nového cestného premostenia v blízkosti železničného mosta cez Dunaj. Mal by výrazne odľahčiť dopravu na historickom Alžbetinom moste, pretože bude situovaný na okraji mesta. Z viacerých alternatív bol vybraný variant zaveseného mosta s atypickým pylónom.
Železničný Most Cez Dunaj
Tento most slúži prioritne pre železničnú dopravu. Postavený bol v roku 1910. Počas druhej svetovej vojny bol zničený a jeho konštrukcia ostala visieť na pilieroch. Po vojne bol kompletne zrekonštruovaný a v roku 1954 ním prešiel prvý nákladný vlak cez Dunaj. Slávnostné otvorenie železničného mosta („Mosta priateľstva“) sa uskutočnilo 1. januára 1955. Odvtedy bol viackrát rekonštruovaný, naposledy v roku 2012.
Drevený Most v Kolárove
Mestečko Kolárovo kedysi ležalo na dôležitej obchodnej ceste v blízkosti brodov cez Váh a Malý Dunaj. Brod chrán…
Parné Prečerpávacie Stanice na Žitnom Ostrove
O Žitnom ostrove vie takmer každý, že je obilnicou Slovenska. Lány úrodnej zeme, veľa slnka a veľa vody. Tá všadeprítomná voda bola príjemná a využívala sa na zavlažovanie a na pohon mlynov (napríklad na cca 10 km úseku Malého Dunaja ich bolo 18), ale prebytok pri záplavách príjemný nebol.
„Ochrana proti vnútorným vodám sa začala v čase, keď sa pozdĺž riek už vybudovali ochranné hrádze proti vonkajším vodám takej miery, že územie mohli zaplaviť len mimoriadne povodne. Toto obdobie nastalo v polovici 19. storočia. Ochrana spočívala v očistení mŕtvych ramien a tokov od rastlinstva. Vnútorné vody v mŕtvych ramenách následkom sklonu územia smerovali k bývalej komárňanskej župe. Na základe toho župný úrad nariadil vyčistiť ramená, najmä Starú a Malú Častú (v roku 1640 a 1657). Ich odtok však bol hatený vybudovanými hrádzami na Dunaji a Váhu. Z uvedeného dôvodu bolo nutné tieto hrádze pri ústí hlavných mŕtvych ramien občas prerezávať, aby sa vnútorné vody mohli odviesť do rieky. Len pri ústí potoka Čiliz, Dudváh a Častá jestvovali primitívne drevené výpusty s úzkym profilom. Prirodzene, to bolo spojené s nebezpečením, že rieky pri náhlom stúpaní hladiny zaplavia územia ostrova cez prerušené hrádze. To sa niekoľkokrát aj stalo a záznamy spomínajú roky 1850-53, keď vonkajšie vody vnikli do územia cez otvory, ktoré boli zriadené na umožnenie odtoku vnútorných vôd.“
Prvým opatrením bolo budovanie stavidiel, priepustí. Jedno z prvých vzniklo na návrh Antona Weisza, vedúceho staviteľa mesta Prešporok, v roku 1854 v Kameničnej. V roku 1889 jeho drevené tabule vymenili za železné. Parné prečerpávacie stanice prišli o pár desiatok rokov neskôr. Na Dolnej zemi (na území dnešného Maďarska) vybudovali prvú na rieke Tisza v roku 1878.
Parná Prečerpávacia Stanica Patince - Virt
Vlajková loď prečerpávacích staníc Žitného ostrova. Čo mi pamäť siaha, objavovala sa v turistických sprievodcoch. Určite vďaka tomu, že leží priamo pod korunou cesty vedúcou z Patiniec do Žitavy. Nevyzerá to tak, ale už ide o torzo pôvodnej stanice. V roku 1984 sa modernizovala a čiastočne prekladala štátna cesta Komárno - Štúrovo. Pár objektov stanice, sklad uhlia, dielňa, dom strážnika, studňa, ustúpilo ceste. Strojovňa, kotolňa a komín boli postavené už v rokoch 1896 - 1897. Povolenie na výstavbu bolo podané už v roku 1891. Technologické zariadenie sprevádzkovali 4. 11. 1897. Výrobcom pohonných parných strojov bola spoločnosť Nicholson gépgyár z Budapešti a čerpadiel Schlick féle vasöntőde és gépgyár Budapešť. Parné stroje prešli významnou revíziou v roku 1963 a v rokoch 1982 - 83 sa z veľkej časti inovovalo technologické zariadenie.
Parná Prečerpávacia Stanica Žitavská Tôň
Rodná sestra stanice Patince - Virt. Architektonicky aj vekom, obe z jednej rodiny. Ibaže táto sa nachádza medzi korytom rieky Nitra a Lándorským kanálom. Podľa vročenia na jednom z murovaných pilierov bola postavená v roku 1896 (skôr, stavba bola začatá). Rovnako ako v Patinciach, aj sem dodali technologické zariadenie spoločnosti Nicholson Gepgyár R.T. Budapest a Schlick féle Vasöntöde és Gépgyár R.T. Budapest. Nenašiel som informácie o pôvodnej objektovej skladbe, areál aj tu vyzerá byť zredukovaný o niektoré stavby.
Parná Prečerpávacia Stanica Martovce
Dvojicu týchto prečerpávacích staníc by mala dopĺňať ešte tretia. Z obce Martovce. K tej sa mi podarilo zachytiť len pár poznámok na stránke obce: Hoci hlavný tok rieky Žitavy pri Martovciach ešte pred rokom 1848 presmerovali do rieky Nitry, skutočná úprava tokov oboch riek sa začala až po roku 1880 a trvala do roku 1905. V tomto čase sa stavala i dnešná protipovodňová hrádza a čerpacia stanica, ktorú už medzitým čiastočne zbúrali. Boli v nej umiestnené dva parné stroje poháňajúce čerpadlá s výkonom 130 konských síl. Architektonicky čosi iné, podobné, ale vôbec nie rovnaké, ako predchádzajúce dve stanice. Hoci výstavbu zabezpečila spoločnosť Melocco L. ako u už spomenutých staniciach, tu ústrednú časť, kotolňu a strojovňu tvoria dve zrkadlovo podobné prízemné budovy. Postavili ich v rokoch 1901 - 1902 a strojné zariadenia dodali opäť firmy Nicholson gépgyár, Schlick féle vasöntőde és gépgyár a Ó-Budai Hajó-gyár z Budapešti. Prevádzku mali zabezpečovať štyria strojníci, štyria kuriči a dvaja pomocní robotníci. Strojné zariadenie nebolo nikdy vymenené, ako ho tam postavili, tak slúžilo po celý čas prevádzky. Areál stanice leží pri vodnom kanále (len pre zaujímavosť, na google maps nie je zachytený) a protipovodňovej hrádzi s pôvodnou priepusťou. K samotnému objektu vedie mostík ponad kanál. Ťažko odhadnúť, či tieto „doplnky“ sú, a či nie, zo začiatku 20. storočia.
Čerpacia Stanica Komárno
Na začiatku príbehu je ale, ktoré hovorí, že je na Žitnom ostrove. V roku 1908 ju začali stavať ako čerpaciu stanicu. Teda prečerpávaciu stanicu, pretože bola súčasťou muničnej továrne (ktorá bola zasa súčasťou Komárňanskej pevnosti) a prečerpávala odpadové vody z kanalizačnej siete do rieky Váh. Návštevník si to neuvedomí, ale objekty muničnej továrne postavili v záplavovom pásme Váhu. Až tak, že hladina Váhu bola vyššie ako areál továrne. Interiér nie je prístupný. S dostatočnou zvedavosťou a trochou opatrnosti môžete cez okno uvidieť ovládací pult tvorený mramorovými doskami s pôvodnými „budíkmi“ (meracími prístrojmi) a ovládačmi. Údajne sa vo vnútri ešte nachádzajú čerpadlá s elektromotormi a mechanické vákuové čerpadlo. Chýbal mi už len nápis „Nedotűkarat“ ako z kúzelnej českej komédie Tajemství hradu v Karpatech. Udržiavané, obnovené, nefunkčné, nesprístupnené.
Potenciál pre Cestovný Ruch
V závere je dôležité zdôrazniť, že južný cíp Žitného ostrova má obrovský potenciál pre cykloturistiku. V okolí Dunaja je aj značenie, smerom na sever a severozápad nie je. Myslím si, že napriek tomu sa dá v úplnej pohode naplánovať si výlet. Viem, že mnohých môže sklamať poznámka, že objekty nie sú verejnosti prístupné. Neprekvapí to. Návštevnosť múzeí v neďalekom Komárne určite neláme rekordy a nezabezpečí finančnú samostatnosť týchto inštitúcií. Podobná situácia by určite nastala aj pri staniciach. Určite by potešil jeden, dva dni v roku pri príležitosti nejakého sviatku vodohospodárov, keby ich na celý deň sprístupnili. Keď to nejde, tak to nejde.